Vyhľadávanie
Takmer súčasne koncom roku 2002 navždy odišli zo slovenskej literatúry a aj nášho verejného života dve osobnosti, zhodou okolností dvaja veľkí rozprávači - Július Satinský a Blahoslav Hečko.
Hoci vo verejnosti bol možno oveľa známejší "Julko" Satinský, Blaho Hečko požíval zasa veľký kredit v literárnej obci, nielen ako hádam najplodnejší a iste aj najoriginálnejší prekladateľ, autor kníh Umenie prekladu a Z reči do reči, v ktorých nezabudnuteľným spôsobom všetkým budúcim prekladateľským generáciám na rozsiahlej analýze vrcholných diel svetovej literatúry a možnostiach ich prekladu do slovenčiny dokázal suverenitu a vyspelosť slovenského jazyka, jeho lexikálnu a metaforickú bohatosť, ale rovnako aj ako skvelý rozprávač - najmä keď začal hovoriť o svojom detstve a mladosti v rodnom Vlčindole, spomínať na svoju mamenku, tatenkove pohľadnice z frontov prvej svetovej vojny, na udalosti, ktoré takým fenomenálnym spôsobom oživil aj jeho brat František v románe Červené víno.
Július Satinský sa ako suverénny a podmanivý rozprávač etabloval v slovenskej literatúre až "na poslednú chvíľu", vydaním svojich krásnych spomienok (dofabulovaných jeho očarujúcim humorom a uveriteľným výmyseľníctvom) v knihách Chlapci z Dunajskej ulice a Polstoročie s Bratislavou. A rovnakým zážitkom bolo počúvať jeho rozprávanie v kruhu priateľov či spriaznených duší na stretnutiach s čitateľmi jeho kníh. Jedno také krásne a nezabudnuteľné stretnutie sme s Julkom Satinským zažili v máji 2001, keď sme ho pozvali na medzinárodný knižný veľtrh do Prahy, aby tu v spoločnom programe s Jirkom Suchým predstavili veľtržnému publiku svoje nové knihy a očarili preplnenú sálu svojimi nezabudnuteľnými historkami - svojim podmanivým rozprávačstvom. Krásnym okamihom tohto pražského stretnutia bolo, keď sme majstrovi Satinskému v našom národnom stánku (zhodou okolností sa posadil pod fotografiu T. Huszára, na ktorej sú spolu s M. Lasicom vo vani) ponúkli pohár šampanského. Odmietol s tým, že pije len čaj, aj to len mätový - a na naše veľké prekvapenie vytiahol z vrecka svojho kabáta niekoľko balíčkov mätového čaju, poprosil naše kolegyne o veľkú šálku vriacej vody a o chvíľu sa okolo začala šíriť vôňa mäty, doplnená samozrejme majstrovým komentárom o veľkej užitočnosti tejto zázračnej bylinky.
Julko, tá vôňa mäty nás bude pri spomienke na Teba navždy sprevádzať...
Ale nechcem tento úvodný text nového roku 2003 na našej internetovej stránke zakončiť takto nekrológovo. Žiadalo sa mi predovšetkým zdôrazniť, že naši rozprávači, žiaľ, aj odchádzajú z nášho života, ale ich knihy žijú ďalej. A to je to nádejné, čo sa mi žiadalo povedať. A ešte: aj úlohou našej inštitúcie - Literárneho informačného centra je predovšetkým to, aby tieto knihy veľkých rozprávačov, diela obohacujúce náš život, žili čo najdlhšie v našom národnom povedomí.
Veríme, že je to naše spoločné želanie...
