Aká radosť, keď azda najsilnejšie slovenské vydavateľstvo Ikar okrem Keleových, Džerengových, Steelových či Fieldingových vystrekne na svet rozkošného Miláčika (BelAmi). Miláčik, vlastným menom Georges Duroy, je Guyom de Maupassantom plasticky vykreslená postava muža, šarmantného, cieľavedomého a bezcharakterného. Je to nežný sviniar, ktorého potvora autor ani raz v románe nepotrestá, ale necháva ho vyhrávať až do konca. A v tom je čaro Maupassantovho spisovateľského umenia – zmysel pre iróniu a ľahkosť. Čitateľ sa usmieva tak trochu popod fúz a ja ako žena celkom chápem Clotilde či Suzanne, že podľahli jeho prekliatemu čaru. Asi by som sa sama nezachovala inak, keby som do knihy vstúpila. Ktorý vášnivý čitateľ by nechcel vstúpiť do svojej obľúbenej knihy a zamotať sa medzi jej hrdinov, prípadne stať sa jedným z nich? Dobrí spisovatelia vytvárajú hrdinov a hrdinky, ktorým fandíme alebo nás iritujú, takých, ktorí naozaj žijú svoj život, a ten môžeme uchopiť prostredníctvom čítania. Potom o tých literárnych postavách premýšľame a podaktorí, ako napríklad ja, keď som bola malá, si ich aj kreslia. Miláčik alias Georges Duroy je akoby skutočný, je výtvorom svojho otca majstra Maupassanta. Vidím ho (Miláčika), ako vystupuje z knižky v dobre ušitom obleku s pekným profilom, fúzikmi, pozerá sa na mňa, snímajúc z hlavy klobúk ma zdraví. Ja ho odzdravím úsmevom. 27. 12. 2011 mi neurochirurgovia v bratislavskej nemocnici na Kramároch zachránili život. Trepanovali mi lebku a vybrali krvnú zrazeninu. Odkedy som sa na tretí deň po operácii začala zotavovať, usmievam sa, radujem sa z bytia, je mi úžasne. Aj mi je ľúto, že taký skvelý autor, akým bol Maupassant, trpel duševnou poruchou a pokúsil sa o samovraždu. Nemal toľko šťastia, ako som mala v ten decembrový utorok ja, keď som sa druhý raz narodila.
