Vyhľadávanie
Než som dostal Slovenské elégie (Slovenský spisovateľ 2011) do rúk, dozvedal som sa od priateľov, že vyšla krásna kniha. Pred takou krásou mám rešpekt a pristupujem k nej ako protagonista slovenskej ľudovej rozprávky o kráse.
Pri prvom pohľade som pozeral, obrazne povedané, od nôh. Zaujala ma parádna grafická úprava, nevšedný papier. Filmový pás historických tlačí v spodnej časti knihy, plný dejov a významov, tvorí nielen pre oči, esteticky, ale aj organicky a zmysluplne pevný základ, líniu horizontu, nad ktorú vyrastajú ako živí dejatelia autorkine texty.
Pri druhom kontakte som zdvihol oči do výšky pása. Knihu som prečítal na jeden dúšok, a predsa nesúvisle, preskakujúc medzi básňami a historickými poznámkami. Zaujalo ma neuveriteľné rozpätie, plejáda osobností, ktoré sa dotkli slovenských národných dejín, vrátane ich prenatálneho štádia, mocensky alebo duchovne, od Svätopluka po Rúfusa, od pradávnych čias až podnes.
Pri treťom kontakte som sa odvážil pozrieť kráse do očí. Konečne som si súvisle prečítal „len“ básnické texty, spolu 44 básní. Autorka očaruje básnickým rozprávaním, lyrický subjekt prechádza z príbehu do príbehu, a predsa je zrejmé, že básne neživí len príbeh, ale viac to, čo ho prerastá, čo z neho dolieha cez priepasť času ako neutíchajúca ozvena a v poetkinej básnickej interpretácii pôsobivo vyznieva vo forme žalospevov. Vyvážená miera rozumového a emotívneho pri interpretácií pohybu čias sa stretáva s odvážnym duchom a objavným prístupom, dramatické a kruté z minulosti je uchopené triezvo, bez fňukania a bez afektu. Striedavo sa vynímajú vedľa seba robustná a jemná obraznosť. Pestrú fresku básnického dejepisu obohacujú básne, v ktorých lyrický subjekt nadväzuje na historické témy prostredníctvom autentických odkazov členov vlastnej rodiny (matka v Kartografii stromu, pradedo v Anatómii raždia) alebo sa prezentuje bez konkrétneho ukotvenia, len čistým, súčasným, premýšľavým duchovnom (Priepastná myšlienka, Stopy vnútri svetla, Spoliehanie sa na vlastnú predstavivosť).
Slovenské elégie stoja nohami v historickom kontexte, ohýbajú sa v páse skúmavého básnického poznávania („mojou povinnosťou je vmyslieť sa a vcítiť sa“), z tváre slovenskej básnickej Šeherezády (v „polnočnej krajine, / obalenej hviezdami z blčiacich fakieľ“) sa zračí mimoriadne poznanie. Jej básnický zrak je prenikavý a zároveň plný ľudského porozumenia. Nie sú to oči sivé, oči falošné. V Slovenských elégiách nachádzam priezračné, hlboké oči, ktorým som bez váhania uveril. Ak empatia znamená prenášanie sa do sveta predstáv druhého, do jeho emócií, spôsobu myslenia a postojov, potom v Slovenských elégiách autorka vtlačila silnú básnickú empatiu svojmu lyrickému subjektu a otvára cestu neobyčajnému poznávaniu histórie, nielen jej holých dejepisných faktov, ale otvára zmysly človeka pre jej poznávanie zvnútra, cez individuálne typy a pohnútky jej dejateľov. Fascinuje ma veľkosť náručia, s ktorým autorka pristúpila k téme. Pre dávne historické obdobia našla priliehavú dikciu, rozmanité a časovo vzdialené udalosti, ako aj neporovnateľné osobnosti sa jej podarilo spojiť nadčasovým uvažovaním s osobnou a osobitou poetikou do jednotného a pôsobivého výrazu. Pre toto všetko Slovenské elégie Dany Podrackej pôsobia mohutne a možno ich vnímať s vážnosťou ako plynutie hlbokej rieky v širokých brehoch.
krátené - celý text na Facebooku
