Biografie patria ku komerčne najúspešnejším žánrom. Z času na čas sa na pulte medzi tvárami hercov, športovcov a členov kráľovských rodín objavia aj knihy, ktoré rozprávajú o osudoch menej známych ľudí, a vtedy je dobré spozornieť. Napríklad dnes medzi nimi nájdeme knihu Nezlomený (Tatran) od Laury Hillenbrandovej, ktorá nám približuje nevšedne dramatický život atléta a vojnového letca Louisa Zamperiniho, alebo Pytliakove ženy (Artforum), biografiu o vzťahu Sylvie Plathovej a Teda Hughesa z pera Claude PujadeRenaudovej. V prvom prípade ide o klasickú biografiu skúsenej a pútavej rozprávačky. V druhom o knihu nesmierne nadanej spisovateľky, ktorá pripomína skôr román než biografiu. Je to pochopiteľné, jej protagonistami sú totiž spisovatelia a práve o tom by som chcel hovoriť: o živote spisovateľov.
Albert Camus v jednej eseji napísal, že čítal biografiu, ktorá opisuje život jedného známeho parížskeho spisovateľa ako šnúru pitiek a žien. Camus sa preto autora biografie pýta: ak všetko, čo popísal, je pravda, kedy spomínaný spisovateľ písal svoje knihy? Biografie sú rôzne, niektoré sa nás snažia presvedčiť, že život autora bol presne taký, aké sú jeho knihy, iné hovoria o opaku a ďalšie by najradšej zmenili pohľad na celé spisovateľovo dielo. Nedávno som sa v Krakove stretol s Piotrom Macierzyńským, ktorý mi povedal, že stále viac jeho čitateľov sa ho pýta na súkromný život a on nechápe prečo. Bavili sme sa celú noc, až sme prišli na to, že fiktívni dvojníci autorov sa začali organizovať do nejakej zvláštnej formy sociálnej siete. Možno za to môže Facebook, ktorý tí naivnejší berú vážne. My ostatní vieme, že Franz Kafka, Rainer Maria Rilke, JeanPaul Sartre a mnoho ďalších žijú paralelné a často úplne odlišné životy v rôznych odkazoch svojich čitateľov. Nemali by sme ich za to odsudzovať, ale ani by sme ich nemali brať príliš vážne.