Vyhľadávanie
Škodoradosť je najväčšia radosť
Boris Filan: Dole vodou. Správa o splavovaní delty Dunaja s Jožom Rážom a s našimi manželkami
Bratislava, Ikar 2009
Svieže a aj faktograficky príjemne nepreplnené dielko zodpovedá nárokom, aké sa kladú na modernú cestopisnú reportáž. Uvoľnené rozprávanie pretavené cez osobnostne prežité, navyše s pozoruhodne dobrou bohatou slovenčinou, dáva šancu čitateľom opäť raz prebdieť noc. Podobne ako predchádzajúca kniha rozpomienok na vlastné detstvo Bratislavské krutosti (2008), aj kniha Dole vodou je spestrená košatejšími opismi.
Už samotná téma má v sebe čaro upútať textom synchrónne s tečúcou lenivou, ale aj mimoriadne romantickou vodou. Rumunská delta Dunaja je blízka i vzdialená zároveň, viac netreba dopovedávať, lebo Filana v jeho náruživom písaní ťažko prepísknuť. S humorom a nadhľadom tvoril všetky doterajšie cestopisné knižky, ani táto „rumunská“ nie je výnimkou. Lenže splnenie dávneho chlapčenského sna vari každého šuhaja doplaviť sa až na koniec potoka, rieky, až tam, kde všetky toky končia, pri mori, môže mať niekedy aj veľmi nezvyčajnú realizáciu. Filan sa „poľudštil“, nevypravil sa na konce svetov, aby o nich zvestoval dobré správy, ale do obyčajnej dunajskej delty, kam za ním bez ekvilibristiky môže aj obyčajný smrteľník. K dobru mu slúži, že túto svoju skôr negatívnu skúsenosť, aj keď v spoločnosti Joža Ráža a manželiek, nezatajil alebo sa nesnažil prebiť onakvosťou rôznych skvostov z iného súdka. Kniha vyznieva veľmi úprimne, i keď popravde možno autor sám trochu kalkuluje s príťažlivosťou škodoradosti čoby najväčšej radosti, ak nie planetárnej, nuž aspoň tej našskej, slovenskej. Koho by už nepotešilo dočítať sa, ako dve známe osobnosti šoubiznisu dostali cestovateľsky na frak? Ako im spadol hrebienok? Ako s nimi za eurami zažiadaní prefíkanci vybabrali? Hoci autor v závere naznačuje, že možno predsa len nejaká spravodlivosť v delte veľtoku jestvuje a nie je dôvod byť pesimistom či z čitateľského pohľadu totálnym škodoradostníkom, dielo Dole vodou je predovšetkým o zápase štyroch jednotlivcov pri svojom putovaní neskončiť vo výlevke. Zároveň treba obdivovať trpezlivosť najmä ženských polovičiek „zájazdu“ pretrpieť niekedy ududrane, niekedy stoicky a niekedy adrenalínovo katatonickú stiesnenosť prostredia, komárie nájazdy, schizofrenické služby first quality v „penziónoch“ a všeličo iné. Hlboko snímam pomyselný klobúk.
Dobrodružstvo je vtipne a zároveň adekvátne bohato doplnené fotografickou dokumentáciou. Nemožno tu nájsť zábery typu prospektových, pohľadnicových, sú spontánne, ako je to celé spontánny príbeh uvoľneného utužovania ozajstného chlapského priateľstva s chlapčenskými „lotrovskými“ očami.
Ľuboš Svetoň
