Na dne vznešeného bahna

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005

   Básnická zbierka pozostáva z dvoch častí – Rozkvitnutá krvFarebné vraždy. Jej lyrika má vážny surrealistický podtón s viacnásobným využívaním paradoxov. Väčšina básní analyzuje vzťah zmäteného, nikdy nespokojného, no hĺbavého muža k podivným ženám. Grupač udržiava zvláštnu formu napätia – na viacerých miestach pointuje text tak, že sa báseň nekončí. Obraz sa ďalej posúva k vyššej forme myšlienkového výrazu.

  Kým druhá časť zbierky sa vyznačuje akousi kombináciou farebne náladového expresionizmu a v menšej miere hravého konkretizmu, prvá je zmesou rôznych variácií krvi. Autor si uvedomuje, že keď pučia príbehy, rozkvitá z nich ako zo semien krv. Azda preto „sú všetky príšernosti skvostné“. Veď čo iné ostáva človeku, ak sa preje svetabôľu? Môže ho premknúť len neopísateľná únava. Grupač tak vie o zvrátenom potešení z bolesti i o elegantnom odolávaní voči nej. Napriek tomu šalie z toho, čo môže prísť, strach sa mu stáva jedinou istotou. Výlučne takto sa zrkadlí on sám a výstižne zobrazuje zmietanie nášho vnútra, chaos života, prejavy pokoja i bolestného tranzu.

   Ide o nápadité verše s množstvom novotvarov. Grupačova poézia sa vyslovuje o vznešenom bahne, na dne ktorého mlčí „kráľ s poslednou korunou / v deravom vrecku“. Spojenie kráľa a žobráka v prípade jednej z jeho básní predstavuje jednu z najlepších charakteristík básnika, aká v slovenskej poézii vyšla. Treba zdôrazniť, že v zbierke sa okrem silných myšlienkových obrazov vyskytujú aj slabiny, štylisticky síce vycibrené, no zaostávajúce za smerodajným básnickým obsahom. Tieto miesta pripomínajú jazykové cvičenia, akoby sa zabúdalo, že poézia nie je o vybrúsenom spájaní slov, že na samotných slovách až tak nezáleží. Grupač urobil mierny krok vpred, aby vlastnú tvorbu posunul inam, do iných zaujímavejších sfér, no stále sa nachádza v zajatí opakujúcej sa poetiky z predošlých kníh.

Radovan Brenkus