Vyhľadávanie
Za hrsť vtipov pod vrcholom možností
Branislav Jobus: Až na vrchol, Trnava, Edition Ryba 2008
Paródia literatúry faktu. Iróniou rozožraté idoly odvážnych horolezcov lemujú cestu na 330 metrov vysokú Panenskú horu. V detstve som mnohokrát nadšene hltal výpravné obrázkové publikácie o výstupe slovenských horolezcov na Nanga Parbat či Makalu. Boli to pre mňa Hrdinovia. Obdivoval som ich s posvätnou úctou.
Braňo Jobus, člen kapiel Vrbovskí víťazi, Vrbovské vŕby a Karpatské chrbáty, hudobník, skladateľ, pesničkár, zabávač, hráč na nástroje zhotovené zo záchodovej misy či z vodovodného potrubia, je rodený rúhač. Rozhodol sa, že strhne horolezcov z ich piedestálu – lebo na to nemá žiadne morálne právo. Lebo ho ani nepotrebuje. Slobodný smiech býva neslušný, krutý a neetický. V danom momente vyprovokovaný pátosom chlapenia sa.
Jobus sleduje osnovu horolezeckej faktografie do detailov. Vnímavo odkrýva schematickosť štruktúry takýchto textov. Nezabúda na zakladanie táborov, oslavu súdržnosti, opisy črevných ťažkostí a stravovacích návykov. Nevynechá kocky cukru pre šerpov, prekonávanie posledných metrov pred vrcholom, kyslíkové masky, zlaňovanie. Plus patričné morálne ponaučenia o Vytrvalosti, Osamelosti Muža, Priateľstve, Obetavosti. Keďže sa ale lezie na Panenskú horu, skôr do nížky než do výšky, všetko je iné. Sprízemnená veľkosť preniká až do špiku kostí, irónia miestami prechádza až do sarkazmu. Autor sa na viacerých miestach nezdrží a do textu vloží „kabaretné číslo“, ktorým obvykle spestruje vystúpenia „pracovného folku“ kapely Vrbovskí víťazi - a tak sa medziiným dozviete o formule nule a štyridsať centimetrov dlhej veľrybe šípkovskej... Pointy anekdot však rozbíjajú jednotu celku. Až na vrchol teda napriek rámcu horolezeckej paródie zostáva predovšetkým šou humornej všehochute – bez zrejmých ambícií na výraznejšie „literárne hodnoty“ a Parnasy vyššie než 330 metrov nad morom.
Už tak či onak, zabavíte sa. Miestami aj proti svojej vôli.
Z literárneho hľadiska je však škoda, že východiskové texty horolezeckej faktografie plné pátosu z vykonania veľkých vecí poskytovali naozaj vhodný materiál na zaujímavý absurdne ladený humoristický román. Možno hypoteticky vnímateľný aj na pozadí próz Bela Kapolku či Antona Marca. Nevedno. Zostal totiž len nenaplnenou potenciou zahodenou s rozšafným gestom tušeného talentu pod rozpaky literárneho kritika. Nie, neporovnáte ma, nezaradíte do súvislostí, na mne nenamútite vody ani za dlhšiu recenziu, uškŕňa sa autorský subjekt. Som a chcem byť nízky.
Tak nám treba.
Miloš Ferko
