Vyhľadávanie
Juraj Dolník: Teória spisovného jazyka (so zreteľom na spisovnú slovenčinu), Bratislava, VEDA 2010
Teória spisovného jazyka (so zreteľom na spisovnú slovenčinu) je koncipovaná v pretenzii súčasného (a najmä žiaduceho) pragmatickolingvistického smerovania – reflektuje kľúčové otázky teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry z pozície nielen erudovaného jazykovedca, ale najmä prirodzeného nositeľa jazyka.
Pre logické koncipovanie siedmich bohato členených kapitol sa stáva východiskovým pilierom kontinuálny vývin a rozvoj teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry, ktorý uvádza čitateľa (aj) v kontexte historického konštituovania nášho spisovného jazyka do úzkych vzťahov s jazykom českým i maďarským. Takýto prierez umožňuje konfrontovať identitu a dynamiku spisovného jazyka „včera a dnes“, a to aj v súvislosti s úvahami o adekvátnych jazykových intervenciách zo strany kodifikátorov.
Nasledovné výklady sa dotýkajú problému, „ako blízko je naše poznanie reálneho vzťahu spisovnej slovenčiny k súčasným podmienkam jej fungovania.“ (s. 220) Tendenciu prechodu od „umelosti“ spisovného jazyka k jeho prirodzenosti reflektuje autor cez reálne jazykové správanie používateľov, preto aj nositeľom jazyka venuje v monografii značný priestor (napr. v kapitolách Súčasný jazykovokultúrny svet Slovákov, Spisovná slovenčina a jej nositelia). Systematický výklad, dopĺňaný inventarizáciou fundamentálnych pojmov, je tak založený na protiklade komunikačného (sociolingvistické bádanie) a extrakomunikačného (systémová lingvistika) vnímania jazyka a reálnych jazykových problémov: protiklad predstavuje metodologický rozdiel medzi reflexívnolingvistickým a pragmatickolingvistickým nazeraním na jazykové javy a dynamické tendencie. Autor cez súčasný stav a jazykovú prax poskytuje čitateľovi množstvo reálnych jazykových exemplifikácií, posudzovaných z oboch diferencovaných pohľadov, pričom pragmatickolingvistická koncepcia sa javí ako kompatibilnejšia (nielen) pri posudzovaní reálnych jazykových problémov v kodifikačných príručkách a otázke kultivovania spisovného jazyka.
Čitateľský potenciál monografie umocňuje prítomnosť doposiaľ menej pertraktovaných tém, ako sú jazyková ideológia, jazykové sebavedomie, či otázky jazykovopolitické. Autorove slová záverečnej kapitoly Rozvíjanie jazykovedného poznávania a chápanie spisovného jazyka upozorňujú na potrebu zohľadnenia dynamiky lingvistického poznávania a reálnej používateľskej kultúry. Tieto slová predstavujú apel na kompetentných, ktorí môžu odstrániť „večný“ spor medzi deklarovanou teóriou a jazykovou praxou s posilnením prirodzeného vzťahu medzi spisovným jazykom a jeho používateľmi, „aby sa prirodzenosť používateľov mohla slobodne prejaviť v tom rámci, ktorý je daný ich prirodzenou jazykovou jednotou aj diferencovanosťou“ (s. 59).
Jana Orieščiková
