Kreslo je románovým debutom mladého autora Jozefa Andraščíka, ktorý svoje prevažne poviedkové texty publikuje na webe slavonica.sk. Kniha sa v krátkom informačnom odseku predstavuje ako próza odlúčenia, opätovného nachádzania priateľstva, prehodnocovania života či odhaľovania dávno zabudnutých „hriechov“ matiek a otcov.
Z anotácie publikácie je už zrejmé, že v nej pôjde o tradičné témy ako vyrovnávanie sa s minulosťou, disfunkčné rodinné vzťahy či návrat veľkomestského človeka do dedinského prostredia. Divadelná herečka Dominika, ktorá je znechutená svojím životom kozmopolitnej populárnej hviezdičky, sa navracia po rokoch domov do dediny Lapčíkovo. Po správe, že jej zomrela matka, opúšťa nielen Bratislavu, ale zároveň aj úspešnú hereckú kariéru. Počas toho, ako s veľkou neochotou a znechutením vybavuje náležitosti okolo pohrebu či poslednej vôle zosnulej nenávidenej matky, stretáva starého priateľa Pavla. Dominika v rodnom dome hystericky likviduje rodičovské veci (čím by pokojne mohla konkurovať šialenstvu Tommyho Wiseaua v kultovom filme The Room). Pracuje v zanedbanej záhrade a zoznamuje sa s obyvateľmi zapadnutej dediny. Pomedzi tieto aktivity sa protagonistka snaží neúspešne nadviazať prerušený kamarátsky vzťah s kňazom Pavlom. Postupom času sa jej týždenná návšteva rodiska preklenie do trvalého pobytu.
Z tejto perspektívy by sa mohlo zdať, že autor ľahko skĺzava do konceptov románov Jennifer Probstovej či Nicholasa Sparksa. Prvá polovica prózy ukazuje prevažne hrdinkine zamilovanie sa do kňaza či to, ako nachádza stratenú duševnú rovnováhu a harmóniu v starostlivosti o záhradu. Avšak v druhej polovici tento koncept idylického života na dedine značne narúša kriminálnou zápletkou. Dominika pri upratovaní otcovej knižnice nachádza jeho staré denníky, z ktorých sa dozvedá o nelegálnych aktivitách okolo tehelne, ktorú vlastnil. Odklon od šablónovitosti príbehu o krutých rodičoch a dieťati, ktorému nasilu vopred predpísali hereckú kariéru, k ilegálnym aktivitám či (ku koncu) motívu vraždy je tak vítaným presmerovaním, avšak nie úplne zvládnutým. Napriek tomu, že sa autor snaží vpísať Dominike či postave Pavla hlbšie motivácie či silné emócie vyplývajúce z ich minulosti, v konečnom dôsledku stále ostávajú na rovine priemernosti. Nevidíme ich tak často v interakcii s inými charaktermi, tobôž v komunikácii medzi sebou. Obaja sú uzatvorení vo svojich osobných bublinách, nenávistiach a komplexoch, čím sa od čitateľa a jeho empatického radaru značne vzďaľujú. Protagonisti tu nie sú výnimoční, výrazní či zaujímaví. Neurazia a ani nenadchnú.
Andraščík tak v nadväznosti na príbeh čerpá pri jeho konštruovaní z pomerne známych literárnych toposov. Jedným z nich je silno prítomná idyla: „Deti sa hrali pri potoku. Chlapec dvíhal kamienky z brehu, ukladal ich na seba a budoval múr, zatiaľ čo dievča stavalo domček“ (s. 3). Obrázky z vidieckeho života ako veselé, nevinné hry detí pri potoku, prechádzky lesom, pohľady na slnkom zaliate polia či pomalé plynutie bežných dní bez technológií tak úzko súvisia s témou návratu. Postava sa presúva z neosobného, chladného prostredia veľkej metropoly do intímne pôsobiaceho, pokojného, tichého, uzatvoreného prostredia odľahlejšieho mestečka, obklopeného nedotknutou prírodou, čo však na čitateľa nemusí nijak zvlášť zapôsobiť. Druhým úzko súvisiacim toposom je záhrada. V nej hrdinka dennodenne manuálne pracuje, a tým sa duševne oslobodzuje od nenávisti k zosnulým rodičom. Zároveň sa snaží nájsť samu seba. Týmto spôsobom sa autor približuje napríklad k línii próz Moniky Kompaníkovej, v ktorých miesto záhrady predstavuje taktiež bezpečný prístav, útočisko, prostredie, v ktorom sa hrdinka ukrýva pred nefungujúcou inštitúciou rodiny. Atmosféru idyly či heterotopie záhrady navyše preskupuje s tajomstvom, viažucim sa k miestu opustenej, chátrajúcej tehelne. Tým próza naberá mierny nádych Lynchovho a Frostovho seriálu Twin Peaks či Nellisinej minisérie Pustina.
Románová prvotina Jozefa Andraščíka Kreslo čitateľa neohúri, ale ani nenaštve. Ide si bezpečnou strednou cestou priemerného písania s nevýraznými postavami, jednoduchším príbehom pomsty a odpustenia, známymi témami protikladu mesta a dediny či hľadania identity moderného človeka s dobrým štylistickým výstupom (bez gramatických excesov), ktorý občas pretnú nie veľmi šťastné schematické formulácie.
Lenka Macsaliová
