Poviedka 2014

KK Bagala 2015

Kto chce spoznávať slovenskú literatúru, nemusí hneď siahať po nevľúdnych publikáciách z oblasti interpretácie či dejín, schodnejšou cestou môže byť čítanie zborníkov Poviedka. Sú pravidelným výstupom takmer dvadsaťročnej literárnej súťaže organizovanej Kolomanom Kertészom Bagalom. Predstavujú koncentrát zo stoviek a v súhrnnom nadhľade až tisícok poviedok, takže zároveň tvoria vernú kvalitatívnu prehliadku súčasnej prózy. Do súťaže môže poslať poviedku takmer každý, aj etablovaní páni spisovatelia, aj tí začínajúci ešte nepáni, samozrejme, aj dámy: na pohlaví ani veku nezáleží! A aj pre tento široký záber treba projekt Poviedky považovať za charakterizačne dôležitý pri opisoch procesov v  súčasnej literatúre. Z  druhej strany k  tomu prispieva fakt, že každoročný zborník odzrkadľuje nielen príspevky (v ich rôznosti), ale aj porotu, kde sedia spravidla veci znalí ľudia (tentoraz Karol D. Horváth – predseda, Balla, Márius Kopcsay), a v jej výbere aj pohľad na to, čo považujú v  próze za smerodajné. Tretím argumentom dôležitosti a výnimočnosti súťaže je možnosť pre finalistov vydať vlastnú knihu, čo má potom reálny presah do literárneho diania a veru nejeden autor, ktorého osud je spojený s  Poviedkou, aj svojou tvorbou do diania citeľne prispel. Aký je zborník Poviedka 2014? Za posledné roky sa viac-menej ustálil počet súťažných prác do troch stoviek, čo sa stalo i v tomto prípade, porota však nenašla víťaza a  udelila jedenásť prémií. A tých jedenásť textov si v zborníku môžete prečítať. Sú si podobné v  expresivite, zachytávajú dôležitý bytostný okamih, ktorý ide nad rámec bežného a znamená kontakt s  pozmeneným vedomím, omylom, násilím, psychickou narušenosťou či smrťou, teda všeobecne nejakou zmenou. Štruktúrovaný zázrak Michala Baláža je sympatickým existenciálnym filozofovaním, Imitovanie špirál Marka Grajciara má rozkošnú pointu, Karol Hajdu v Drobných nepríjemnostiach verne zachytil hrôzu intimity a intimitu hrôzy, Júlia Landová v Starom dome sa hrá s poetickosťou a  emotívnosťou príbehu, Martin Longa poviedkou Júlia skombinoval preludy s hororovým vyznením, Miro Macko v Stretnutiach určite zaujme mikroopismi situácií a  prostredí, Malá čiastka zeme od Dominiky Madro ukazuje tragikomiku života, Rozptylová lúka od Miry Pjontek takisto, ale je v nej viac fantázie, Radovan Potočár v  poviedke Oco sa nepletie stavil na dejovosť a  šikovne uzavretý príbeh, Katarína Varsiková v Ceste do Havany spracúva November ´89 s  dopadom na jednotlivca a napokon Martin Vlado v Krajine vtipne zápasí v hlavnej postave so životom i s písaním samej poviedky.

Ako vidno, do útlej knižky sa toho zmestilo dosť a každý čitateľ v nej nájde zaiste ešte oveľa viac. Okrem poviedok je tam i  úvod Karola D. Horvátha, ale ak sa chcete vyhnúť depresívno-sarkastickým riadkom, pokojne pokročte k textom, ktoré dokážu osloviť svojou tvorivosťou.