Reportážna správa o súdnom procese s Adolfom Eichmannom z pera filozofky Hannah Arendtovej už v čase jej prvého uverejnenia (1963) vyvolala rozporuplné reakcie, ktoré často vyúsťovali do absurdných osobných invektív voči autorke – mimochodom, Židovke, žiačke Martina Heideggera a Karla Jaspersa. Predmetom kritiky sa však, paradoxne, stala pre svoje úsilie o objektivitu. Na základe reportáže Eichmann v Jeruzaleme z procesu s nacistickým byrokratom par excellence, sa pred čitateľom rozovrie oblasť zvláštneho tušenia, že v určitých extrémnych prípadoch, akým nepochybne bol tento dosiaľ nevídaný zločin proti ľudskosti, sa spravodlivosti dostane naplnenia práve nekompromisným použitím „čierno-bielej“ optiky. To je základný rámec, pozícia obžaloby. Na čo však chcela svojím filozofickým prístupom Arendtová upozorniť, je, že najdôležitejším – najmä z hľadiska historického poučenia človeka vôbec – sa stáva to, ako k naplneniu spravodlivosti pristupujeme, akou cestou privedieme, alebo aspoň priblížime zločinca k rozpoznaniu zločinného charakteru jeho (ne)konania. Práve preto Arendtová svojim kritickým pohľadom umožnila hlbšie pochopiť vopred jasný rozsudok; inak by sa z procesu mohla stať – k dehonestácii obetí i pozostalých – divadelná melodráma.
Arendtová opisuje komplexnú problematiku procesu s Eichmannom – od jeho „nezákonného“ zatknutia a únosu z Argentíny, čím boli porušené medzinárodné dohody, cez problém vecne korektnej formulácie otázok obžaloby a formulácie obvinení, až po reflexiu Eichmannových reakcií a jeho osobnostného profilu.
Treba chápať, akou veľkou udalosťou musel byť tento proces nielen pre Židov, ktorí konečne vo svojom štáte mohli manifestačne zúčtovať s neľudskou ideológiou, konkrétne v podobe byrokrata zabezpečujúceho logistiku transportov. Všetci očakávali, že pred súd predstúpi fanatický antisemita a nacistické zviera. O to väčšie boli rozpaky, keď sa tam objavil „len“ veľmi ctižiadostivý, dôsledný úradníček, ktorý nedisponoval žiadnou mimoriadnou inteligenciou, navyše bez priznaných sklonov k antisemitizmu. Naopak, tento až zarážajúco priemerný človek pokrytecky dokazoval, ako sa v rámci svojich kompetencií usiloval podporovať sionistické snahy Židov, ako vypracovával emigračné plány v súvislosti s vysťahovaním Židov na Madagaskar. Tento človek, ktorého jediným snom bolo patriť do „lepšej spoločnosti“, vyniknúť bezchybným plnením zadaných úloh, nebol schopný plne pochopiť, v čom tkvie jeho vina – veď on bol len poslušný, a to je predsa cnosť...
V knihe sme konfrontovaní so životom a fungovaním molocha nacistickej byrokracie, v rámci ktorej medzi sebou v plnení príkazov súperilo niekoľko organizácií. Na nedostatok pokoja pri riešení svojej „agendy“ sa Eichmann niekoľkokrát pred súdom sťažoval, či dokonca sa chvastal tým, ako opovrhoval všetkými, ktorí sa nechali podplatiť a sabotovali tak rozkazy.
Za povšimnutie stojí aj to, ako sa nacisti pri prerokúvaní a riešení takzvanej židovskej otázky riadili „jazykovým usmernením“, ktoré eufemisticky kamuflovalo hrôzu spočívajúcu vo vykonaných skutkoch. Tak sa postupne mohol modifikovať i hlas potenciálneho svedomia. Na morálku a svedomie predsa ako správni Nemci, národ veľkých duchov, dbali – od počiatočnej likvidácie nepohodlných ľudí strieľaním, čo spôsobovalo mužom v SS traumu, sa prešlo k efektívnejšiemu riešeniu, relatívne bez zašpinených rúk: ku splynovaniu. Ďalším z trikov proti hlasu svedomia bolo presvedčenie, že sa predsa účastnia čohosi historicky jedinečného, že sú vykonávateľmi akejsi „svetovej vôle“. A tam, kde sú vinní všetci, nie je de facto vinný nik. Samotný Eichmann sa považoval za riadneho občana, ktorý si „ctí zákon“. Prehlasoval sa za kantovca – konal predsa podľa kategorického imperatívu! Kategorického imperatívu Tretej ríše. Na záver vojny ho jeho neochvejné idealistické svedomie, uvedomujúce si rozpornosť Himmlerovho rozkazu na zastavenie transportov s rozkazom Führera, prinútilo ostať verným zákonu, ktorým je predsa Hitlerovo slovo.
Arendtová v knihe podrobne načrtáva jednotlivé oblasti, ktoré z hľadiska transportov organizačne spadali pod Eichmanna. Nahliadnuť možno aj na situáciu na Slovensku. Nechýba ani sumarizačný prehľad právnych problémov procesu, či námietok voči nemu.
To, čo však vyvolalo pobúrenie, bol Arendtovej náležitý akcent položený na úlohu takzvaných židovských rád, ktoré kooperovali pri súpisoch Židov a ich majetku, organizovaní ľudí určených do transportov, vybavovaní výnimiek a podobne. Ako sa ukazovalo, vina má viacero odtieňov. Arendtová svojim filozofickým prístupom predsa nemohla – sledujúc otázku spravodlivosti – obísť hlbší koreň viny (principiálne nás všetkých), a tým je „akceptovanie kategorizácie ľudí“. Mnohí to však nesprávne pochopili, viniac autorku z „očisťovania“ Eichmanna. Naopak, jej pohnútkou bolo rozkryť univerzálne rysy zločinca-technokrata, pretože hrozba jeho historického znovuvynorenia sa v budúcnosti je v planetárnej ére techniky veľmi pravdepodobná. Z každého sa totiž môže (nevedomky) stať poslušný vykonávateľ čiastkovej úlohy v systéme zákonov, ktoré môžu byť v konečnom dôsledku radikálne neľudské, vyhladzovacie.
Kniha ponúka nadčasové pútavé čítanie, ktoré na pozadí otázky spravodlivosti naznačuje, že absencia vlastného myslenia, výdatne podporovaná funkcionárstvom, môže vyústiť do ľudskej tragédie historických rozmerov.
Eva Dědečková
