Príbeh riečneho parníka Timmyho je vizuálne podmanivo spracované dielo a každá jedna ilustrácia tejto knihy je samostatnou umeleckou výpoveďou. Knihu v 50. rokoch pripravil Jim Downer a kompletnú, s textom i ilustráciami, ju s prosbou o názor odovzdal básnikovi Tedovi Hughesovi. Ten Downerov text prepísal nanovo a kniha sa na desiatky rokov stratila. Objavila sa až v roku 2008.
Je to zaujímavý príbeh so skvelou zápletkou a úžasným vyvrcholením – teda, ten príbeh, ktorý knižku sprevádza. Knižný príbeh riečneho parníka Timmyho je dychberúci do troch štvrtín, kedy sa jeho výpoveď láme a napriek skvelému úvodu a rozbehu sa jeho výpovedná hodnota ku koncu kamsi stráca. Snažím sa pozerať sa na príbeh v kontexte doby jeho vzniku i v kontexte osobného príbehu Teda Hughesa, no ani to záver nezachraňuje.
Zabudnutý riečny parník Timmy sa rozhodne opustiť zátoku a skúmať svet, v ktorom túži nájsť svoje miesto. Veľmi by chcel pomáhať, ale o jeho pomoc nik nestojí. Až kým nenatrafí na krásnu plachetnicu, ktorú vetrisko unáša do mora. Napriek krátkosti textu je Timmyho príbeh budovaný perfektne, s dôrazom na detaily, obrazy sú vo veršoch spracované farbisto, no zároveň neberú detskému čitateľovi priestor na vlastnú imagináciu. Deju nechýba gradácia, priam majstrovská práca s budovaním napätia, ba v detailoch nájdeme i humor. O to viac mi je ľúto konca. Ak som totiž hovorila o viacerých precízne rozpracovaných rovinách textu, zakončenie Timmyho príbehu je s nimi vo výraznom kontraste a pôsobí prvoplánovo.
Timmyho sebavedomie, resp. jeho absencia, je výrazným motívom celého príbehu. Počas svojej púte po mori má Timmy niekoľko príležitostí dokázať sebe, iným lodiam, i vševidiacim čajkám, že napriek tomu, že ho nahradili modernejšie lode, stále má svoje miesto v týchto vodách. Nuž, smutno je mi potom, že Hughes vracia stratené sebavedomie Timmymu momentom záchrany plachetnice, o ktorej, okrem jej zovňajšku, nič nevieme. Škoda, že sa nej nedozvieme viac, než, že je pôvabná, má boky, čo je, koniec-koncov, prvoplánový archetyp krásky, ktorá potrebuje zachrániť.
Opäť sa snažím pozerať sa na príbeh v kontexte doby jeho vzniku i v kontexte osobného príbehu Teda Hughesa, no ani to záver nezachraňuje. Ba možno – práve to ho potápa.
Radka Komžíková
