Vyhľadávanie
Prozaik Ján Púček (1987) sa narodil v Liptovskom Mikuláši, časť detstva však prežil u starých rodičov pri Trnave. Prostredie Trnavského kraja s jeho rázovitým nárečím výrazne inšpiračne poznamenalo jeho debut Kameň v kameni (F. R. & G. 2012), za ktorý dostal niekoľko literárnych ocenení, ale aj najnovšiu knihu Okná do polí (F. R. & G. 2013).
Nedávno ti vyšla druhá zbierka krátkych próz, čŕt, snov a listov Okná do polí. Po prečítaní som mala pocit, že je pokračovaním prvej knihy Kameň v kameni, texty sú si veľmi podobné. V akom rozpätí rokov vznikali?
Obe knihy na seba určite nadväzujú, niektoré texty vznikali dokonca paralelne, no do prvej knižky sa mi geograficky nehodili. V druhej knihe som sa rozhodol prejsť aj do svojho rodného kraja, na Liptov, no ešte predtým som chcel akosi uzavrieť predchádzajúcu knihu. Takže prvá časť je čiastočným uzavretím knihy Kameň v kameni, druhá časť sa uberá aj iným smerom a tretiu tvorí akási poklona všetkým mojim učiteľom. Je to možno trochu prehnané, že každá poviedka je venovaná niekomu inému, ale je to môj zámer. Od každého z nich som sa mnohé naučil a myslím, že si zaslúžia byť tam takto pospolu.
Tvoje poviedky sú plné prirovnaní, metafor, obrazov, je v nich cítiť zmysel pre rytmus, eufóniu. Občas sa mi zdá, akoby niektoré boli skôr rozsiahlejšími básňami, ktoré čiastočne využívajú prvky epiky. Ak sa nemýlim, písaním básní si začínal...
Áno, je to pravda, no na básne som predbežne rezignoval. Už sa mi dlho žiadna nestala. Je to možno aj preto, že si tie obrazy kradnem do poviedok. Necítil som sa už v básňach natoľko istý, zdalo sa mi, že to skrátka neviem. Ono to vyzerá skutočne strašne jednoducho, napísať pár krátkych riadkov. Nie že by ma písanie básní nenapĺňalo, ale o tie dlhšie riadky sa viem skrátka akosi lepšie oprieť. A dosť lipnem aj na tom, aby moje poviedky boli spevné.
Lipneš? To znamená, že veľa prepisuješ?
Áno, veľa prepisujem a veľa škrtám. Možno preto sú všetky také krátke. Moje písanie je veľmi zdĺhavé. Najskôr si zapíšem rukou akúsi prvú verziu. Neviem písať rovno do počítača. Písanie rukou je bezprostrednejšie, hoci možno trochu staromódne. Teda napíšem si jednu verziu rukou a potom to prepíšem do počítača. Dávam si širšie riadkovanie, lebo pomedzi to ešte veľa vpisujem.
V poslednom štádiu si čítam nahlas, potrebujem text počuť. Niekedy poviedku zahodím úplne, keď som si čo i len čiastočne neistý. Slovenčina je krásne spevná a je škoda ju využívať iba na škaredé vety. Zaslúži si využiť tú svoju melodickosť. Niekedy si predstavujem, že moje texty by sa možno dali zapísať aj do notovej osnovy.
Knihu Okná do polí otvára Saroyanovo motto, že by sme sa mali naučiť znova dívať a vidieť. Toto celkom vystihuje tvoje texty – zmysel pre detail, pre drobnosti.
Áno, túžim znova vidieť tie malé veci, lebo sú dôležité. A pritom nám neskáču do pohľadu na každom kroku. Myslím, že na každej veci záleží. Zaujímam zvláštny postoj k veciam, ktoré sú nepovšimnuté. Už ako malý chlapec som to takto cítil. Raz som donútil mamu, aby mi kúpila mydlo Oceán, pretože malo škaredý obal a ani nijako pekne nevoňalo. Ale bolo mi ľúto, že si ho zrejme nikto nekúpi.
Na jednom mieste v knihe píšeš „a svet bol krásny“. Naozaj, tak ako v debute, i tu vytváraš idylické miesto, zašlé dedinské prostredie, kde je zväčša všetko v harmónii, ustálenosti.
Ja sa programovo vraciam k harmonizácii. Myslím si, že akejkoľvek harmónie je okolo nás strašne málo. Je krásne mať tú príležitosť vytvoriť si svet, v ktorom by som sa cítil dobre. Aj keď je to často harmónia s kameňolomom za chrbtom.
Tvojho rozprávača ale občas rozladí, keď v súčasnom svete tá harmónia, či lepšie povedané, jeho predstava o nej, nie je naplnená. V textoch sa to potom prejaví niekoľkými až mravokárnymi, pateticky vyznievajúcimi obzretiami sa za oným odchádzajúcim svetom.
Nemám od toho natoľko odstup, aby som si uvedomil, že niekomu leziem na nervy tým, že ho poúčam, pretože v danej chvíli mám pocit, že by to tam skrátka malo byť. Možno to je však inak, možno sú len ľudia príliš hákliví na akékoľvek poúčanie. Ja to, koniec koncov, nemyslím zle – nechcem nikoho nasilu poúčať. Ide mi skôr o to, že sem-tam chcem nejaký ten svoj vypozorovaný poznatok posunúť ďalej. Možno to je nejaký druh trpkosti. A keď si vravela, že všetko sa javí byť harmonické, tak toto je možno práve trpkosť nad tým, že to tak v skutočnosti nie je.
V knihe uplatňuješ rôzne rozprávačské perspektívy. V časti Pravouhlá sivá si použil aj postupy charakteristické pre filmové umenie.
Text si vždy vyberie sám, ako chce byť rozprávaný. Nechávam voľný priebeh tomu, v akej úlohe tam budem stáť – či ustúpim, či budem v centre. Nemôžem povedať, že by som to robil nejako vedome a vyberal si zo škály rozprávačských perspektív ako z palety. Nechávam to na samotnej látke, ona sama si nájde to, čo si chce obliecť. Ale to, že sa venujem aj scenáristike, má určite nejaký vplyv aj na moju prozaickú prácu. Hoci sa ich snažím dosť striktne oddeľovať. Môj profesor Ondrej Šulaj mi vždy vyhadzoval zo scenárov „pekné vety“ s odôvodnením, že je ich škoda v popise nejakej akcie, lebo tá veta na plátne zomrie a nikto ju neuvidí.
Postavy v tvojich poviedkach sú primárne definované prostredníctvom rozprávača. Samy sa priveľmi neukazujú, v zmysle – toto sme my, toto si myslíme, hovoríme, robíme.
Áno, a ešte aj málo konajú. Uvedomujem si, že na prózu je tam vlastne veľmi málo „klasického“ príbehu. Časom to možno prejde, ale teraz mám pocit, že aj takto môže vyzerať text. Možno to súvisí s už spomínanou zabudnutou poéziou. Teraz vlastne ani nedokážem napísať dlhú poviedku. Šetrím. A snažím sa obmedziť množstvo slov.
Ďalšou črtou tvojich protagonistov je, že sú absolútne zmierení a vyrovnaní so všetkým, čo im život prináša. Nebúria sa, akceptujú, dokonca aj smrť prijímajú s pokorou.
Je zbytočné sa búriť smrti. Nemá to žiadny zmysel a človek by na to mohol pokojne minúť aj celý život. Sám sa dokážem zamotať do toľkých hlúpostí a venovať im obrovské množstvo času, zapliesť sa, podvedome na to stále myslieť, a pritom by som už dávno mohol robiť niečo iné, dôležitejšie. Pri tých mojich postavách nejde ani tak o to, že sú so všetkým zmierené, ale o to, že veci sa pokúšajú zmeniť tým, že ich zmenia v sebe.
Zásadná je postava babičky, ktorá sa spája so svetlom a teplom.
Našťastie, babička mi ešte žije a vždy, keď za ňou idem, sú to také návraty do detstva. Celé letá sme trávili u nej, celé letá nám ona niečo dávala a teraz sa to začína otáčať – musíme dávať my jej. Po osemdesiatke už prichádza do štádia dieťaťa. A málokto rozumie tomu, že najviac, čo jej môžeme dať, je byť s ňou. Mám vnútornú potrebu sa o ňu starať. A navyše – je to môj jediný žijúci svedok. Ak si v niečom nie som celkom istý, môžem sa jej spýtať, ako to vlastne bolo.
Dominantnými, návratnými motívmi v tvojich prózach sú pamäť, história, s čím je úzko prepojená identita. Toto rozpamätávanie sa je často sprostredkované práve postavou babičky.
Som tým možno až trochu posadnutý, že sa na všetko pozerám cez minulý čas. Ale je to taká moja obava, že sa na všetko zabudne, že sa naša pamäť úplne vymaže. A potom to dopadne ako tento rok v Banskobystrickom kraji, ak nie ešte horšie. Lipnem na tom zapamätať si aj tie veci, ktoré som neprežil. Ako sa trebárs poučiť z augusta 1968? Poučiť sa nedá, ale všetko sa to môže zopakovať a my už môžeme byť pripravení. Často sa mi vracia obraz guľky v stene právnickej fakulty – niekedy pri nej stojím a uvedomujem si, že je vo výške mojej hlavy. Hoci zhrdzavela, stále tam trčí. A toho sa desím – že sa zabudne aj na tých, ktorí za nás prišli o svoje životy. Potrebujem, aby to tu niekde zostalo zapísané a uložené. Nielen čo sa týka kolektívnej pamäti, ale aj tej mojej osobnej.
K osobným koreňom som sa tiež musel dopracovať, spoznávať ich, hrabať sa v zemi... Cítim sa istejšie, keď už som sa nejako vydal po ich stopách. Korene sú dôležité. Môžem tu pevne stáť a mnohé ustáť najmä vďaka vedomiu, že aj tí predo mnou to ustáli. A ustáli aj horšie veci. Neprestajne sa zaoberám aj osudom môjho dedka. Chcem o ňom rozpovedať na väčšej ploche, a túto látku si tak trocha šetrím. Spomínam si, že mi ešte ako malému rozprával rôzne veci, ktoré zostali vo mne žiť. V zime sa veľmi chcem ísť pozrieť do Holíča, keď zamrzne Morava. Chcem vidieť, kade to ten môj dedko prevádzal ľudí z Protektorátu na Slovensko. A nielen to. Veľa vecí si ešte potrebujem ohmatať.
Takto píšeš? Potrebuješ si veci najskôr ohmatať?
Áno, ja si totiž neviem vymýšľať. Keď si mám na počkanie vymyslieť nejaký príbeh, tak to nedokážem. Alebo lepšie, nedokážem sa s ním sám pred sebou stotožniť.
Súvisí s hľadaním a zapúšťaním koreňov aj fakt, že často používaš obrazy stromov? Zásadným motívom druhej knihy je orech.
Určite to spolu súvisí. V Trstíne je kaštieľ s platanmi, pod ktorými sa moja stará mama hrávala ešte ako malé dievčatko. Tie stromy tu boli a zrejme budú, aj keď tu už nebudem ja. Orech pohodený v tráve mnohým pripadá ako zbytočnosť, nevšimnú si ho. Ale keď si zoberieme, čo v sebe ukrýva, platí to Kadlečíkovo, že je v ňom ďalší strom, ktorý bude zasa žiť niekoľko generácií po nás. A keď sedím pod orechom, mám pocit, že je nado mnou niečo nesmierne múdre. Verím stromom, pamätajú si. A asi by sme ich mali aj viac počúvať.
Ako sa pozeráš s odstupom na svoj debut?
Som s ním spokojný a teším sa z neho. Ani som vlastne doteraz nemal príležitosť si ho nejako zhodnotiť. Stále som rovnako rád, že vôbec je, a myslím, že lepšie som to urobiť nevedel. Aká bola moja predstava o knižke, tak som sa ju pokúsil aj uskutočniť. A týka sa to aj mojej druhej knihy. Rád robím veci presne tak, ako si ich vopred predstavím, takže keď potom svoje predstavy aspoň čiastočne naplním, môžem byť spokojný.
Sleduješ aj nejakých generačne príbuzných autorov? Zaujalo ťa niečo?
Programovo nesledujem nikoho, azda s výnimkou Jany Beňovej, ktorú mám veľmi rád. Väčšinou sa mi knihy generačných kolegov dostávajú do rúk náhodou, cielene ich nevyhľadávam. Priznám sa, že v poslednom čase ma nezaujalo nič, nič mnou neotriaslo, nič mi nenarušilo rovnováhu natoľko, aby som bol nadšený, aby mi naskočila husia koža.
Kým mnohí mladí autori opisujú v prózach skúsenosti zo zahraničia, ty zostávaš doma, v známom priestore.
Ja som azda taká opozícia. Nie že by som sa vyhýbal cestovaniu, ale mám pocit, že som dosť odvážny na to, aby som tu zostal. Prišiel som na to ešte dosť mladý, keď sme mali hostí zo zahraničia a ja som im ukazoval Liptov. A vtedy som si uvedomil, že tie veci vidím prvýkrát aj ja sám, že vlastne nepoznám ani svoju dlaň. Tam niekde sa to začalo. Aby sa človek naučil všetko o ohni, stačí mu aj zápalka, nemusí ísť hneď kamsi na Slnko. Myslím, že v okruhu sto kilometrov je okrem mora všetko, čo potrebujem. Z môjho pohľadu je to možno aj trochu zbabelosť, odísť a začínať stále odznova. Čo sa týka zahraničia, zdá sa mi, že sa to všetko akosi zvláštne otočilo. Generácia našich rodičov by rada išla von, no nemohla. A teraz, keď sa otvorili všetky hranice, cesty a možnosti, akoby odrazu bolo žiaduce, aby von išli všetci. A keď nejdeš, tak si podozrivý. Pýtajú sa, čo tu budeš robiť, veď vo svete máš toľko možností! Ale ono to naozaj nejde, aby odišli všetci.
