Rozhovor s fínskou poetkou Johannou VENHO

Predstavivosť nemá hraníc

Rozhovor s fínskou poetkou Johannou VENHO

         Johanna Venho (1971) žije v Espoo vo Fínsku. Študovala komparatistiku na Helsinskej univerzite a biológiu na univerzite v Jyväskylä. Pracovala ako redaktorka v štátnom rozhlase Yleisradio. Bola šéfredaktorkou časopisu pre poéziu Tuli&Savu (Oheň a dym). V súčasnosti sa živí ako spisovateľka v slobodnom povolaní. Vydala tri zbierky poézie (štvrtá vyjde v marci 2009), štyri romány pre deti a zbierku básničiek pre deti. Získala cenu Kritiikin kannukset za najlepší literárny debut roka 2000 a za svoju najnovšiu zbierku dostala v roku 2006 cenu Katri Vala, v auguste 2008 cenu Einari Vuorela. Okrem vlastnej literárnej tvorby vedie kurzy tvorivého písania.

Johanna Venho sa zúčastnila na tohtoročnom festivale Ars Poetica v Bratislave a združenie Ars Poetica plánuje vydať výber z básní tejto nesmierne zaujímavej poetky.

* Považujete poéziu za hru? Aká je vaša ars poetica? Čo podľa vás nesmie chýbať v dobrej básni?

– Zaujíma ma jazyk. Báseň v ktoromkoľvek jazyku je predovšetkým dobrým a zaujímavým, inšpirujúcim a fascinujúcim jazykom. Pre mňa je v básni dôležitý rytmus, ľubozvučnosť, spevnosť, tie však nesmú byť samoúčelnými, nesmú byť prázdnym trilkovaním, musia súvisieť s tým, o čom sa hovorí.

         V básni hľadám intenzitu zážitku – a tá nemá nič spoločné s tým, v akom citovom stave bol autor pri písaní básne. Dobrej básni sa darí prehovoriť tak, že so sebou nesie emócie; rytmus tu zohráva dôležitú úlohu. Ten totiž vytvára sugestívnu úroveň básne: pôsobí mimo všetko organizujúci rozum, spontánnejšie. 

         V zbierke Yhtä juhlaa (Nepretržitý sviatok) som písala o svojej skúsenosti s materstvom: a práve v tejto zbierke sa po novom dostávajú do popredia rytmy – striedanie dňa a noci, rytmy ročných období. Deťom spievame, veršujeme, veľa im rozprávame – a v tomto všetkom je rytmus, ktorý sprostredkúva cit.

* Píšete aj knihy pre deti. Niekedy sa názory rozchádzajú v tom, či majú byť v literatúre pre deti isté tabu... Ktoré tabu sú v literatúre pre deti  bezpodmienečné a čo je z vášho hľadiska pozitívum písania pre deti...

–  Písanie pre deti je istým spôsobom útechou – je to aj pre mňa terapia. Keď píšem knihu pre deti, nachádzam v sebe spomienky z detstva, zážitky, duševné rozpoloženia, o ktorých som ani nevedela, že ich mám. V knihách pre deti ,,je všetko možné” – predstavivosť nemá hraníc. Mám rada knihy pre deti, v ktorých sa hranice skutočnosti naťahujú a prekračujú, kde je priestor pre fantáziu a aj pre nadprirodzené. Skutočnosť je podľa mňa vlastne oveľa širšia a hlbšia, než to, čo vidieť  na povrchu: sila ľudského vedomia je  ohromná.

         Podľa môjho názoru kniha pre deti má mať šťastný koniec – zatiaľ čo v knihe pre dospelých je možné ukazovať ,,svet taký, aký je”, aj ako kruté a rozkúskované miesto, v knihe pre deti by mal svet zostať celistvý. Deti potrebujú bezpečné, celistvé základy pre svoj život, aby sa mohli ako dospelí vyrovnať so životom na tomto svete. Knihy pre deti sčasti tieto základy budujú. V knihách pre deti sa však môže hovoriť aj o ťažkých a bolestných témach, podľa mňa sa však má skončiť dobre, musí dať dieťaťu nádej.

         Pre mňa je písanie knižiek pre deti dobrou protiváhou kníh pre dospelých. Magický svet, fantázia, hra, útecha – tie patria do kníh pre deti. Je nádherné, že aj ako dospelá to ešte všetko môžem zažívať.

* Obnažuje poézia príliš autora? V jednom z rozhovorov ste povedali, že vás próza láka práve tým (alebo aj tým) že sa pri nej ,,dá schovať za  postavy". Ale aj tak, keby ste písali prózu, nemáte v úmysle vzdať sa rytmu poézie, piesní, asociácií.

         –  V tejto chvíli ma zaujíma vpisovanie rôznych rolí do básne, používanie rôznych ja-rozprávačov. V mojej predchádzajúcej knihe Yhtä juhlaa som použila dosť veľa autobiografických prvkov – aj keď som sa od nich odpútala napríklad pomocou mýtu, povesti a ľudovej tradície – tón mojich nových básní je odlišný.

         Próza, rozprávanie príbehov a rozvíjanie postáv mi je bližšie a malé odbočky  smerom k próze (keď som písala poviedky) zvýšili môj hlad: ešte chcem! Aj v próze je pre mňa dôležitý  rytmus jazyka, jeho tok, príťažlivá sila. Podľa mňa je fascinujúce čítať aj prózu, ktorá asociuje a rozvíja sa možno rovnakým spôsobom ako  báseň – napríklad Ingeborg Bachmann, ktorá patrí k mojim obľúbeným spisovateľkám. Z fínskych autoriek   používa podobnú vnútornú reč a asociácie Raija Siekkinen.

* Podieľali ste sa aj na vzrušujúcom literárnom živote 90. rokov, ktorý sa sformoval okolo obnoveného časopisu Nuori Voima (Mladá sila), aj keď váš debut vyšiel až v roku 1998. Potom ste boli jeden rok šéfredaktorkou Tuli & Savu (Oheň & Dym), ktorý zaraďovali do ,,opačného tábora". Boli to odlišné skúsenosti?

         –  V 90. rokoch som sa do istej miery zapojila do združenia Nuori Voima a neskôr som skutočne bola šéfredaktorkou časopisu poézie Tuli & Savu. Pohybovala som sa a stále sa pohybujem v rôznych literárnych skupinách, a nevidím ostré hranice alebo nezhody názorov medzi zoskupeniami. Časopis Tuli & Savu sa v posledných rokoch stal vo Fínsku zástupcom poézie ,,language”, ktorá dostala mnohé impulzy z americkej poézie. Keď som bola v roku 2000 šéfredaktorkou časopisu, poézia ,,language” sa vo Fínsku ešte nedostala do popredia a Tuli & Savu bol iným časopisom.

         Fínska poézia je v súčasnosti svojím spôsobom trochu rozdelená na dva tábory: na jednej strane sú experimentálni básnici, ktorí píšu veľmi jazykovo uvedomelú poéziu, na druhej strane sú zástupcovia tradičnejšieho tábora. Avšak keď sa človek pozrie na ich tvorbu bližšie, väčšina básnikov sa akoby umiestňovala niekde medzi: experimentujú s jazykom, ale  v texte ponechávajú aj experimentujúci, hovoriaci subjekt. Zisťujem, že v mojej vlastnej poézii je to presne takto.

* Čo si myslíte o tom, že vašu poéziu na základe vašej debutovej zbierky  zaraďujú k tzv. ,,dievčenskej poézii"? Zdá sa vám to správne? Čím sa dievčenská poézia líši od poézie ,,chlapčenskej” alebo ,,mužskej”? Je to iba v témach, alebo v spôsobe písania?

– Podľa mňa je správne, že sa na prelome tisícročí začal používať termín ,,dievčenská poézia”; vtedy sa do popredia dostali viaceré poetky, ktoré tým-ktorým spôsobom písali práve o dievčatách. Rozprávačkou básní bolo dievča alebo v básňach vystupovala dievčenská postava. “Dievčenská poézia” nie je znevažujúci pojem: v dievčenskej poézii dievča vidíme ako silnú bytosť, dievča je subjektom aj tvorkyňou, je to energická postava.  Azda najviac takýchto tónov bolo v mojom debute, ale vo všetkých troch svojich zbierkach nejakým spôsobom hovorím o živote ženy – nie preto, že by to bolo podľa mňa nejaká programová deklarácia, ale píšem jednoducho o tom, čo ma zaujíma.

Zuzana Drábeková