Vyhľadávanie
úryvok
Tak teda úvod
Občas sa v spoločnosti či medzi priateľmi stretnem s vetou „Neznášam koňak!“ Nie som vynálezcom koňaku, nevlastním koňakovú firmu, neživím sa jeho predajom, a predsa som v takých chvíľach trochu smutný. Už len pre to nedorozumenie. Keď vidím, ako sa niekomu (alebo niečomu) krivdí. Pod pojmom „koňak“ si totiž väčšina mojich súkmeňovcov predstavuje akýkoľvek zafarbený vínny destilát (v lepšom prípade), teda brandy. A ten má s koňakom často spoločné len veľmi málo. Je síce pravda, že každý koňak je brandy, ale pozor: nie každé brandy je koňakom!
Dômysel výrobcov či distribútorov niektorých pozoruhodných destilátov je obdivuhodný. Raz som šiel na návštevu k známym do jednej pribratislavskej obce a v tamojšej miestnej samoobsluhe som narýchlo hľadal nejakú vhodnú fľašu ako podarúnok. Zišlo mi na um, že by sa celkom hodila fľaša dákeho koňaku, hoci aj len VS.
„Jasné!“ odpovedal mi vedúci miestnej samoobsluhy na otázku, či majú koňak.
Prešiel som celú policu s liehovinami a nič.
„A kde ho máte?“ spýtal som sa.
Vedúci ukázal na fľašu s tristokorunovým „napoleónom“. Pieskovaná fľaša normandského typu (tvaru, ktorý laici už desaťročia mylne považujú za typický pre koňak), pozlátková etiketa, mne neznámy, no už len svojou prehnanou zvukomalebnosťou podozrivý francúzsky názov a podtitul „French brandy“. Skrátka, typický „koňak“ z liehu, vody a syntetickej arómy aj farbiva.
„Ale to predsa nie je koňak,“ namietol som.
„Ako to, že nie?“ čudoval sa vedúci.
„Toto je obyčajné lacné brandy,“ vysvetlil som. „Syntetická žbrnda, možno aj škodlivá. Koňak je akostné brandy, ktoré pochádza výlučne z regiónu Cognac.“
„Naozaj?“ opáčil vedúci. „Naozaj?“
Pohmkávajúc si víťazoslávny nápev, vytiahol fľašu z police a otrčil mi ju tak, aby som videl zadnú etiketu.
Stála tam adresa výrobcu. Cognac. Zasmial som sa.
„To je adresa ich poštovej schránky,“ povedal som. „Takú poštovú schránku si môžem zriadiť aj ja. Cognac ako označenie výrobku na etiketu takéhoto výrobku nesmiem dať, tak ho dám dozadu ako adresu firmy. Ani výrobcovi jedu na potkany, topánok alebo jogurtu nikto nezabráni zriadiť si sídlo firmy v Cognacu!“
Vedúci sa ironicky pousmial a vložil fľašu opatrne späť do police. On, vedúci, vie svoje. Napokon, pracuje s tým celý život. Jeho, vedúceho, nemusí nikto poučovať, tým menej dáky skrachovaný spisovateľ.
„Navyše,“ zišiel mi na um posledný argument, „dobrý koňak za menej ako dve tisícky nekúpite.“
Vedúci sa na mňa zahľadel s vedomím tichej, skromnej, úslužnej, no jednoznačnej prevahy.
„Prepáčte,“ povedal ironickým medovým hlasom. „Veľmi sa vám v mene kolektívu tejto skromnej vidieckej predajne ospravedlňujem, že máme len koňak za tristo korún.“
Dnes už necítim takú nutkavú potrebu niekoho o niečom presviedčať. Túto knihu som sa rozhodol napísať len tak, pre radosť. Som presvedčený, že ten zázračný destilát si to zaslúži. Samozrejme, netvrdím, že jestvuje len koňak a nič okrem neho. Existujú ešte najmenej tri vysokoakostné vínne destiláty, rovnako zviazané s miestom svojho pôvodu, ako je koňak zviazaný s tým svojím: armaňak, jerezské brandy a moldavský divin. Iste si ich okrajovo spomenieme, ale toto je kniha o koňaku.
Rozhodne nepochybujem ani o kvalite talianskych, gruzínskych, arménskych, izraelských, kalifornských, mexických, juhoamerických, juhoafrických, austrálskych či dokonca slovenských brandy, ale po prvé ich tak dobre nepoznám, po druhé ma až tak nezaujímajú a po tretie by sa nám začal nekontrolovateľne rozrastať rozsah publikácie. Takže ostaňme pri tom, čo autor tejto knihy naozaj dôverne pozná a má rád. Pri zázračnom destiláte z kraja okolo juhofrancúzskej rieky Charente. Možno to na pár príjemných hodín strávených s touto knihou postačí.
(Slovart, 2006)
