Zo salónov medzi tulákov a späť

Ladislavovi Mednyánszkemu sa ako kunsthistorička a kurátorka venujete pomerne dlho. Prečo? Čo stálo na začiatku tohto vzťa­hu a ako sa medzičasom rozvinul?

V rokoch 2003 – 2004 sa konala výstava, ktorú pripravili Slovenská národná galéria a Maďar­ská národná galéria a vôbec prvýkrát na nej boli prezentované diela zo slovenských a maďarských zbierok. Ja som bola súčasťou medzinárodného vý­skumného tímu a tak som sa mala možnosť zozná­miť s tvorbou a osobnosťou Mednyánszkeho nao­zaj podrobne. Zároveň mám ako kurátorka v SNG na starosti stálu expozíciu v Strážkach a z tohto dôvodu sa jeho tvorbe venujem pravidelne.

Biografické a denníkové žánre sú síce u či­tateľov populárne, ale predsa: Ako vznikol nápad vydať listy a denníky širšej verejnosti nie príliš známeho uhorského maliara z pre­lomu 19. a 20. storočia v roku 2007 prvýkrát knižne?

Prvé vydanie súvisí so zmieneným výstavno-ve­deckým počinom. V tom čase sa podarilo dať dohromady nielen výtvarný materiál, ale práve i denníky zo slovenských a maďarských zbierok, ktoré vyšli v maďarčine v roku 2003 a SNG ich pripravila na vydanie spolu s Kalligramom v roku 2007. Toto vydanie sa stretlo s veľkým záujmom čitateľov, a to nielen odborníkov. Prvýkrát sa tento materiál, ktorý bol v tom čase dostupný, spracoval a zrevidoval. Bolo už známe vydanie z Maďarska z roku 1960 od Ilony Brestyánsz­kej, ktoré však bolo ovplyvnené diktátom doby a cenzurované. Na Slovensku sa venovala prepisu a zhodnoteniu časti denníkov Žofia Kiss Szemán. Vďaka maďarským kolegom Istvánovi Bardolymu a Csille Markójaovej boli vtedy vydané všetky v tom čase známe denníky.

Od prvého vydania prebehlo viac ako dva­násť rokov, čo sa odvtedy vo výskume Med­nyánszkeho života a diela udialo?

V roku 2011 som pripravila pre SNG výstavu o barónke Margite Czóbelovej, umelcovej neteri. V tom čase sa mi podarilo pokračovať vo výsku­me v archíve v Levoči, kde som objavila ďalšie denníky a korešpondenciu. Išlo o fond dokumen­tov, ktorý súvisí primárne s prostredím kaštie­ľa v Strážkach a rodmi Horváth-Stansithovcov, Szirmayovcov, Mednyánszkych a Czóbelovcov. Následne ma oslovil vtedajší riaditeľ Slovenského národného archívu v Bratislave Radoslav Ragač, či by som sa nepozrela na jeden fond, ktorý zís­kali. Išlo o Mednyánszkeho listy predovšetkým z obdobia prvej svetovej vojny, teda obdobia, ku ktorému sme nemali veľa informácií.

Rozsiahla publikácia si iste vyžiadala väčší odborný tím. Ktorí spolupracovníci boli pre vás kľúčoví?

Tento nový materiál pozostávajúci z denníkových záznamov a v majorite z korešpondencie som opätovne konzultovala s kolegami v Maďarsku a vyšiel v maďarskom spracovaní v odbornom periodiku Enigma (č. 81, 82/2015). Spolupracovala som opäť s Csillou Markójaovou a Istvánom Bar­dolym a kolegyňou z Maďarskej národnej galérie Orsolyou Hesskyovou, ktorá sa venovala listom v nemčine.

Druhé vydanie je doplnené, čo to v tomto prípade konkrétne znamená?

Doteraz málo známou časťou Mednyánszkeho ži­vota boli roky prvej svetovej vojny. Aj z tohto dôvo­du som zaradila do nového slovenského vydania časť zachovanej umelcovej korešpondencie, ktorá je rozdelená do troch častí. V prvej sa čitatelia dozvedia o jeho pôsobení na fronte prvej svetovej vojny, o živote vo Viedni a starostlivosti zo strany manželky maliara Guylu Klábera Miri a o dielach, ktoré po Mednyánszkeho smrti v roku 1919 ostali vo Viedni. Súviselo to s komplikovaným vzťahom medzi umelcovým tajomníkom Józsefom Pálma­im, maliarovou rodinou v Strážkach, sestrou Miri Czóbelovou a jej manželom Štefanom Czóbelom a ďalšími osobnosťami. Druhá časť korešpon­dencie odkazuje na výber listov umelcovej ro­diny a osobností z maliarovho okruhu z rokov 1888 – 1920. Tretia časť sa zameriava na výber korešpondencie, ktorú Mednyánszky písal svojej rodine a priateľom, ako aj tú, ktorú sám dostával.

Mednyánszkeho denníky aj korešpondencia sú ohromne široké. V skratke, čo nám ho­voria o ňom ako o človeku a čím prispievajú k poznaniu jeho diela?

Mednyánszky bol zložitá osobnosť. Vďaka svojmu pôvodu sa dobre cítil v šľachtických salónoch, no na druhej strane kvôli svojmu naturelu zapa­dol aj medzi tulákov na ulici. Prostredníctvom denníkov, ktoré si písal po maďarsky, ale gréckou abecedou, poskytol svojim obdivovateľom veľmi dôležitý doklad o svojom vnútornom osobnom svete. Dnes sa nám toto „kódovanie“ môže zdať zvláštne, ale má to svoje vysvetlenie. Jeho starý otec zo Strážok gróf Baltazár Szirmay si písal denníky v gréčtine. Gréčtina a latinčina patrila v 19. storočí k humanitnému vzdelaniu. Med­nyánszky písal svoje záznamy na rôzne druhy papiera, nielen do zošitov, ktoré slúžili ako den­níky, ale aj do skicárov a na množstvo kresieb. Nachádzame tu odkazy na jeho cesty, pôsobenie v jednotlivých metropolách umenia, spomienky na Strážky a Beckov, kontakty so svojimi priateľ­mi aj osobami, ktoré stretával pri rôznych príle­žitostiach a boli medzi nimi jeho časté modely. Zároveň sú denníky aj dokladom veľmi osobné­ho vzťahu s lodníkom Bálintom Kurdim, ktorého prezýval „zajačik“ (Nyuli). Po jeho smrti venuje väčšinu svojich denníkových záznamov práve jemu.

Ste kurátorkou expozície Mednyánszke­ho diela v kaštieli v Strážkach pri Spišskej Belej. Ako je to však s jeho dielom vo vše­obecnosti, aká jeho časť je verejne prístupná a kde okrem Strážok ešte nájdeme relevant­né kolekcie jeho diel?

V stálej expozícii je k dispozícii pre návštevníkov približne sto diel zo zbierky SNG. Zároveň SNG na svojej platforme www.webumenia.sk sprí­stupnila zdigitalizované diela zo slovenských štátnych zbierok. Tu si môžu záujemcovia o Med­nyánszkeho dielo prezerať maľby a kresby, ktoré sa zachovali.

Prozaik Silvester Lavrík nedávno napísal historický román Posledná k. a. k. barón­ka, v ktorom ako hlavná postava vystupuje Mednyánszkeho neter, barónka Margita Czóbelová. Mali ste možnosť sa s ním už zoznámiť? A aký bol vlastne vzťah umelca svetobežníka k Strážkam a svojej tamojšej rodine?

Kniha je voľne inšpirovaná životom barónky, Lav­rík používa i ďalšie osoby z jej okolia, členov rodiny, ako i slávneho strýka Mednyánszkeho. V knihe je viacero príbehov, ktoré sa inšpiru­jú istými udalosťami zo života barónky, ale sú voľne beletristicky spracované autorom. Maliar mal k Strážkam veľmi intenzívny vzťah, keďže tu prežil detstvo a mladosť. I v neskorších ob­dobiach navštevoval svojich rodičov a neskôr sestru s rodinou. Nachádzal sa tu jeho jediný stály ateliér, kde sa počas návštev mohol venovať svojim rozpracovaným obrazom. Často sa vyberal na výlety do Tatier, kde tvoril. Podobne dôležité miesto bolo pre neho však i jeho rodisko – Beckov.

Katarína Beňová je odbornou asistent­kou na Katedre dejín výtvarného umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí i ako kurátorka zbierky umenia 19. storočia v SNG v Bratislave. Zaobe­rá sa výtvarným umením 19. storočia v stredoeurópskom kontexte.