Vyhľadávanie
Čaká ho koberec. Vie to. Možno niečo ešte horšie. Vstúpil do redakcie a bolo cítiť tú elektrinu v miestnosti, bolo počuť, ako napätie praská. Hlavy sa obrátili najprv k nemu a odrazu všetky, ako na povel, späť k obrazovkám. Spáchal niečo ohavné, brutálnym spôsobom zlynčoval tri malé veveričky a na dôvažok pomalým s presným chirurgickým rezom oddelil malému plyšovému medvedíkovi hlavu. Alebo vopchal vegetariánovi do úst slaninu, nútil ho prehltnúť ju a diabolsky sa pri tom smial. Prilial akváriovým rybičkám do vody šampón a tešil sa, ako krásne sa voda pení. Alebo spáchal nejaký iný závažný celospoločenský nebezpečný zločin, napríklad čítal knihu. Odrazu ho v redakcii vlastne nikto nepozná a boja sa, aby od neho nechytili lepru, syfilis, AIDS či pleseň medzi prstami na nohách. Teraz, v tejto chvíli mrazivého závanu, môže byť nebezpečné vôbec poznať akéhosi človeka, ktorý tu dnes je a o chvíľku možno, ba čo možno, ale celkom isto nebude, pretože jeho miesto bude na chodníku. Poletí s Kainovým znamením bratovraha a vypálenou značkou kopanca na zadku rovno z piateho poschodia. Matej cíti, že hromy a blesky sa zvolávajú a on sa stáva magnetickým pólom odpudivosti. Jeho novinárske senzory neklamú.
– Tuším ťa hľadá Lucifer osobne, – prekvapí ho Ondruška, ktorý zámerne prichádza k nemu a ukazuje sa ako jediný samaritán a odvážlivec, čo sa nebojí kliatby záhadnej múmie, ktorá na neho čaká za dverami. – Ale nezabudni, mali sme ťa naozaj radi. Ozaj, čo chceš zahrať na pohrebe?
– Aj tebe pekný deň, čože sa tu stalo? – odpovedá Matej vidiac, že jeho predpoklad o čomsi katastrofickom, sa vskutku týka jeho. – Prišli mi na všetko? Aj že s tou Panenkou Máriou sme to na úbohého Jozefa len hrali?
Ondruška sa usmial na pohotovej irónii kolegu. – Pred desiatimi minútami prišiel Sendrei v sprievode nejakých holohlavých goríl a bol s ním aj riaditeľ televízie Poliak. A o minútu nato sa Šéfka svojím štandardne milým spôsobom na celú redakciu opýtala, že kde je ten kretén Saspera, že keď príde, že ho zabije, – hovorí Bruno. – Takže to vyzerá na zbrane hromadného ničenia.
– Nič nové, pokiaľ to nemusí byť sex so Šéfkou, tak nejako prežijem, – vzdychne Matej.
Matej sa pobral priamo k Žanete Schmitovej, šéfke denníka Hlas ulice, pravdepodobne o chvíľu jeho už bývalej nadriadenej. Vlastne sa na to teší. Ak má byť popravený, nech to má za sebou, a potom má voľno. Asi to bude kvôli tomu Koláčikovi a Takáčovej kozám. Pred kanceláriou stoja dvaja bodyguardi. Útla a pri bodyguardoch ešte menšia sekretárka oznamuje do vnútra, že prichádza.
– Už je tu pán kolega. Matej, poď, ponáhľaj sa, buď taký milý, čakajú už len na teba, – milá slečna, ktorá nepoužíva r. Opice v oblekoch s vydúvajúcimi sa pažbami revolverov na stráži ho púšťajú. Vnútri šéfkinej zasadačky sedí bledý Sendrei, Šéfka, ktorej naježený dikobraz na hlave neuroticky poskakuje akoby žil vlastným životom, a riaditeľ najsledovanejšej televízie v krajine.
– Počujte, človeče, to ste čo zasa spravili?! – šepla Šéfka.
–Dobrý deň, - pozdraví sa duchovi miestnosti Matej.
- Sadnite si, – odpovedá Sendrei a ukazuje na voľné kresielko. – Pána Poliaka isto poznáte.
Matej kývol hlavou k riaditeľovi televízie.
- Počúvaj, ty... ty si konzultoval tú správu, čo si napísal, povedz, konzultoval si ju s niekým? S naším komunikačným oddelením? - pýta sa vyšetrovateľským spôsobom riaditeľ televízie, prskajúc pri každom mäkčeni sliny. Každé slovo mu vypadáva z úst s dôrazom, pomaly a ako balvan sa tlačí na Sasperu. – Povedz, no, priznaj sa, si sa pýtal niekoho?
- Nie, - odpovedá po pravde Matej.
- Tak čo tam, do riti, dávaš takéto veci! Čo sa staráš o našich moderátorov! Šibe Ti? – zvyšuje hlas a pri každom š prská ako naježený kocúr.
- Prepáčte, ale s Daliborom sa poznám dosť dlho a... – skúša odpovedať Saspera.
- Čo sa ty staráš, mi povedz, do našich ľudí, keď to nemáš odkonzultované s našim píár oddelením, há? To mi ty povedz! Vieš, aký je z toho Dalibor smutný? – riaditeľ televízie Poliak sa na neho pozerá akoby mu zjedol vytúženú krupičnú kašu, slina sa drží ešte v kútiku úst a ohnivý pohľad pripomína rozprávkového nasrdeného draka.
Matej sa díva na Poliaka. Pre istotu mlčí, inak by sa smial.
- Povedz mu to ešte raz, alebo ho na mieste vyhoď, čo to máš za ľudí, kurva? – oborí sa Poliak na Sendreia, stlmí síce hlas, ale pôsobí stále ako jediná mocná božia autorita.
- Počúvajte, Saspera, my tu máme isté pravidlá hry. A platia aj pre vás, - začal opatrne Sendrei, ktorý vyzeral trocha trápne, keďže ho valcuje svojím autoritárskym správaním ktosi iný.
Poliak nevydržal pokojný tón Sendreia.
- Mne tu nebudeš robiť v mojej televízii také veci, aby mi moji moderátori plakali na pleci, akí sú smutní. Tuto to robiť nebudeš. Kurva, keď dokážeme spolupracovať na takých veciach, ako sú kozy tej chudery Takáčovej, tak si nebudeme robiť napriek, rozumieš? Vezmi si príklad z toho kolegu, čo urobil Takáčovú. Dobrá správa, dačo fasa. Všetci o tom hovoria. A ty, ty mi tu dodrbeš moderátora, že plače v telefóne, kurva, - rozvrieska sa Poliak. Šéfkin dikobraz z hlavy radšej zložil ostne.
- Paľko, Paľko, tú Takáčovú robil tiež on, - chlácholí bordového televízaka Sendrei a snaží sa zmierniť krik.
- Fákt? – Poliak dvíha obočie a zadíval sa na Sasperu. Vyťahuje vreckovku a utiera si zaslinené ústa.
- Počúvaj, zlatý mój, - hovorí odrazu priateľsky, akoby ho za tú sekundu vymenili ako poškodený tovar. - To si spravil dobre. Ona je šikovná baba, potrebuje podporiť. Takto sa má robiť. Že nech sa ukazuje, nech vytiahne kozy, potom ľudia chcú sledovať televíziu, aby videli ju. Ale čo s tým Daliborom? Mu budujeme obraz, aký je on na ženy, hej, aby sme mali sexidol, to priťahuje diváčky, však marketing, nie, rozumieš, a teraz? Teraz to zabiješ takou správou, že je tehotný, kurva. Čo mám robiť, no čo mám robiť, povedz? Prečo si sa nespýtal? – hľadí Poliak na Sasperu ako na mladšieho bračeka, ktorý zobral staršiemu fixky a počmáral nimi stenu. Nejako to treba napraviť, však?
- Vieš čo, Paľko, - ozýva sa Sendrei, - a čo keby sme spravili z neho rodinný typ, ako sa hrá s deťmi a pomáha doma. To majú ľudia radi, aj diváčky. Vo všetkých našich týždenníkoch, čo vydávam, mu dáme postupne titulku, vzorný otec, starostlivý, bude z toho doják, budeme pri pôrode, prvá plienka, pieskovisko a tak, čo ty na to?
- Veď už je vo veku, že by mohol mať deti a rodinný typ, to priťahuje ženy. Nie? – pridáva sa Šéfka. – Mohli by sme vytvoriť z neho...
- Počkaj, mám to! – skáče jej do reči riaditeľ televízie. Vytáča číslo na mobile. – Haló? Zuza? Píš si, vyhlasujeme súťaž o vzorného otca Slovenska, tvárou tomu bude Plenták, nech sa už aj dá ten debil nafotiť aj s deckom. Aj s tou jeho tehotnou kozou. Ona je Češka? Skús zavolať našim do Prahy, že československú, to teraz letí. Urobíme šou, počkaj, teraz je október, no, na Valentína, akože z lásky alebo na MDŽ v marci, vieš, akože prča, kto doma najviac pomáha ženám. Pripravte tam dajaký štatút, teraz sedím so Sendreiom, budú mediálny partner s vydavateľom aj všetkými tými pičovinami, čo vydáva, a zožeň ešte nejaké firmy, nech do toho dajú prachy, dajakú kozmetiku a nejaké auto. No a ľudia budú hlasovať počas finále, nech tam robia nejaké voloviny, pília drevo, prebaľujú decká, chodia v plavkách. Mne je to jedno. Keď prídem od Sendreia, čakám, že budeš mať plán a podrobnosti, pa pá, Zuzinka.
Poliak vypol mobil bez toho, aby si vypočul čo i len jediné slovo z druhej strany. Trojica Sendrei, Schmitová a Saspera sedia, do ohníčka Poliaka hľadia, slovka nepovedia. Riaditeľ televízie okamžite vytáča ďalšie číslo.
– Dalibor? No, počúvaj, zlatý mój, odo dnes ťa povyšujem na šéfa publicistiky u nás, keď prídeme, vydrbem konečne tú kravu Patakyovú. Tak už nefňukaj, budeš šéf. A vymyslel som ti aj súťaž, budeš na bilbordoch a tak, hej, meníme stratégiou, bude z teba vzorný otec, hej? Zuza ti zavolá podrobnosti. Nehnevám sa, nakoniec to môže byť fasa... Jasné, že ti pridám aj na plate, však ma poznáš... No pá, Dalibor, drž sa, mojko, papiere urobia na personálnom, poobede na porade to spravíme, hej?
Poliak sa rozhliadol po miestnosti šéfredaktorky, akoby sa práve nečakane zjavil na mieste, ktoré si pri svojej ceste vesmírom vôbec nezvolil. Znechutene pokrčil nos, aby dal najavo, že jeho temperament neráta s výhľadom na obyčajných ľudí.
– Sme dohodnutí, hej, podrobnosti s vami upresní náš marketing, daj tomu nejakého schopného človeka, chceme titulky, hej, a tak, však vieš, dám na to balík inzercie aj tvojim titulom tak v mediálnej hodnote čo ja viem... – hovorí odrazu Sendreiovi. – A platí, že tie rodičovské témy aj s Plentákom využijete na titulkách tých časopisov vašich. A inzercia s tým spojená ako vždy, 15% pre teba a ostatné je zľava pre nás a rovnako naopak od nás.
– Paľko, to si nechajme na obed, dobre. Čo takto v piatok? – začal Sendrei.
– V piatok idem s Hegedušom na poľovačku strieľať rysy či čo, vo štvrtok. Platí.
Poliak vstáva, podáva všetkým trom ruky a priam vyletí z kancelárie. Jeho gorily skackajú za ním. Trojica domácich v kancelárii sa otrasie ako po zlom kabarete.
– Máte šťastie, Saspera, keď prišiel, chcel vás dať principiálne a pred všetkými zastreliť, – prevravel majiteľ novín. – Potom mu stačilo, že som sľúbil, že vás okamžite vyhodím. Ale zdá sa, že aj to ho prešlo. Takže, do tých televíznych ľudí sa moc nestarajte, dobre? Nechajte to na šoubiznis, tam je to vždy nejako dohodnuté.
– Aj keď, pán Sendrei, tú Takáčovú spravil cez plastickú chirurgiu dobre, veď to pochválil aj pán Poliak, – bráni svojho nečakane Šéfka.
– Radšej všetko konzultujte, dobre? – bráni svoje záujmy Sendrei. – Už choďte a nezabudnite všetko vopred dohodnúť, čo sa týka televízie. Máte teraz dačo?
– Mal by som dnes mať fotky Takáčovej, prosím, aj akty pre náš pánsky časopis. Aj porovnanie pred a po operácii.
– Sem s nimi, to môžeme, – vraví šéfka.
– V tomto máte zelenú, – dodáva Sendrei.
Matej sa vyťahuje ako sopeľ zo šéfkinej kancelárie. Má dojem, že je trocha opľuvaný Poliakovými slinami, ale vcelku zdravý. Usmieva sa ako človek, ktorému sa kat ospravedlnil, že má tupú sekeru a tak dnes nestína.
kniha vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT.
