Správa maďarského spisovateľa o stretnutí so smrťou a o skúsenosti, ktorá s ňou prichádza, polemizuje s jednou zo základných téz literatúry ako jazykového prejavu o tom, že nikto živý nie je schopný podať svedectvo o vlastnej smrti. Autor vo svojich 51 rokoch prežil klinickú smrť a skúsenosť s ňou uchopil z viacerých aspektov počnúc opisom fyzických procesov počas infarktu cez literárny opis priebehu umierania až po vyjadrenie miery možnosti vnímať stav nejestvovania ako svoj vlastný. Emocionálne presný, racionálne vyvážený a literárne vysoko hodnotný text sprevádza viac ako sto farebných snímok jedného stromu divej hrušky.