Vyhľadávanie
Osvietenie
Jún 1993, Suchumi, Gruzínsko
Chlapec má štrnásť rokov, mokré topánky a kalašnikov s poslednými nábojmi. Ukrýva sa v rozstrieľanej budove uprostred ohlušujúcej paľby zo samopalov a z mínometov.
Mamuka je na fronte ôsmy mesiac. Ešte nedávno chodil na základnú školu v Tbilisi a na vojenskej základni, kde slúžil jeho otec, potajomky šlukoval so synmi ďalších dôstojníkov. Potom jedného dňa našiel doma plačúcu matku; otec sa balil do vojny. V Gruzínsku sa už druhý región vzbúril proti centrálnej vláde, a keď prišlo vojsko zaviesť poriadok, narazilo na ozbrojený odpor a zbrane ruskej armády. Na uliciach sa objavili bradatí muži so samopalmi, ktorí nepijú gruzínske víno a nemodlia sa ku kresťanskému bohu. Čečeni z druhej strany hôr.
Jednotka pod velením Mamukovho otca onedlho vyráža do vzbúreneckého regiónu zvaného Abcházsko. Ako sa tam však dostal jeho maloletý syn? To zostane navždy medzi nimi dvoma. No keď sa Mamukovi spolužiaci vracajú po pravoslávnych Vianociach v januári 1993 späť do triedy, on už spolu s otcovou jednotkou spáva na snehu v bojových zákopoch, pozoruje zabíjanie okolo seba a strieľa do tých na druhej strane.
Na začiatku leta sa vojna pomaly chýli ku koncu a ani pre Mamukovu vlasť, ani pre jeho oddiel to nevyzerá ružovo. Gruzínska armáda ustupuje pred tajomnými bojovníkmi a ešte tajomnejšími leteckými náletmi, ktoré vždy prichádzajú zo smeru, kde ležia ruské vojenské základne. Vojakov Mamukovho otca v júni obkľúčia a oni sa sťahujú do lesov okolo hydroelektrárne pri meste Suchumi, ktorej personál utiekol alebo sa pridal k separatistom. Žije tu už len gruzínsky riaditeľ spolu s rodinou.
Posledný boj sa odohráva pri elektrárni a trvá osem hodín. Stojí proti nim po zuby vyzbrojený pluk s viac ako tristo ľuďmi; pod velením Mamukovho otca zostalo čosi vyše päťdesiat vyčerpaných mužov takmer bez munície. Ostatní sú mŕtvi. Gruzínski vojaci sa snažia evakuovať aspoň riaditeľa elektrárne s rodinou predtým, než padnú do rúk útočníkom. No prišli neskoro: skôr ako riaditeľ zomrie na priestrel pľúc priamo pred Mamukovými očami, stihne im oznámiť, že jeho ženu a deti uväznili ako rukojemníkov.
Podmienky útočníkov sú jasné. Alebo sa gruzínski vojaci vzdajú, alebo ich rozdrvia. A prvá bude na rade riaditeľova manželka a deti. Ak odovzdajú zbrane, ruský veliteľ im ručí humánne zaobchádzanie. A tak po dvoch hodinách Mamukov otec opúšťa zničenú budovu s bielou handrou v ruke. Sprevádza ho len jeho syn.
Vonku ešte stále panuje bojový chaos. Nestihnú sa ani vzdať, keď na nich zaútočí ďalší oddiel; na strane nepriateľov hovorí každá jednotka iným jazykom a títo asi nepochopili, že sa dohodlo prímerie. Mamukov otec je neozbrojený, no jeho štrnásťročný syn má naďalej premočené topánky a kalašnikov s takmer prázdnym zásobníkom. Strieľa tak, ako sa to naučil na otcovej základni: v krátkych, presných dávkach. Dvaja útočníci sú na mieste mŕtvi, jeden je ťažko zranený.
