Existuje myšie nebo?

Vidieť svet detskými očami znamená najmä bezstarostnosť, krásu prítomného okamihu a dôveru vo všetko dobré. Čo sa však stane, ak ste zároveň malou myškou, na ktorú poľuje nebezpečný lišiak? Hlavne dúfate, že mu ujdete. Ale niekedy je útek celkom iný, než by ste si predstavovali – záchranou môže byť aj samotný koniec. Práve nejako takto sa začína príbeh myšky Šupito, ktorá sa snaží utiecť lišiakovi Belobruchovi.

O vytvorenie príbehu sa postarala skúsená česká spisovateľka pre deti a mládež Iva Procházková, do slovenčiny ho preložila Jela Krajčovič. Ilustrátorkou knihy je Denisa Grimmová, ktorá je súčasne i spolurežisérkou animovaného filmu napísaného podľa tejto knižnej predlohy. Netradičné je, že niečo o autorkách sa dozviete aj na konci príbehu, navyše obsahuje aj malú vizuálnu ukážku z vtedy ešte len pripravovaného filmu.

Vydavateľstvo Verbarium si na knihe dalo záležať – obrázky vyniknú na lesklých stranách, ktoré padnú vhod najmä pre neraz ufúľané detské ruky. Strany sa tak ľahko nezašpinia, prípadne sa dajú ľahko umyť. Ilustrácie sú zväčša farebné, ale aj výsostne čiernobiele, ktoré pripomínajú maľovanku. To navodzuje pocit, že čitatelia si môžu príbeh doslova dotvoriť sami. A potom zase z lesklých strán zotrieť.

Fantasticky fantazijné

Dej sa takmer celý odohráva v nebi, kam sa myš dostane po tom, čo spadne z útesu. Najskôr je zmätená, ale pomáhajú jej starí známi, ktorí ju do večnosti predišli. V zmysle katolíckeho náboženstva letí do neba cez hmlovinu, aby sa následne v štýle gréckej mytológie preplavila cez Jazero rozlúčenia až ku Kozej bráne, kde sú všetkým zvieratám spočítané ich dobré a zlé skutky – ako inak, v kapustnej hlave v podobe bobkov. A najlepšie je zo seba všetko zmyť v prírodnej kúpeľni s poriadnou dávkou mydla. Procházková sa s vykreslením neba a jeho jednotlivých častí naozaj vyhrala.

Opisy až vyrážajú dych, sú očarujúce, plné neočakávaných nápadov a fantázie: Hlavová hora pozostávajúca z klbka hadov, jaskyňa plná hojdačiek a púťových atrakcií, harmančeková lúka pokrytá od nevidím do nevidím krásnymi voňavými bielymi kvetmi... Skrátka, je tu všetko, čo pre vizuálne stvárnenie na filmovom plátne vynikne, s čím sa dá  „pohrať“ a vytvoriť doslova celý magický svet (niečo ako u Luca Bessona a jeho Arturovi a Minimojoch). „Kino bolo dokonale hladké, obrovské, s plutvami a s vodotryskom. Rozvážne si plávalo v morských vodách a otvorenou papuľou doň prúdili návštevníci. (...) Vnútri v kine bolo síce mokro, ale nie tak tmavo, ako sa Šupito domnievala. Všade poletovali zlaté a dúhové rybky a osvetľovali iným cestu. Viedla okolo malých komôrok, z ktorých sa ozývali rozličné zvuky a hudba.“ (s. 62 – 63)

Príjemne vo zvieracom nebi

Dej odohrávajúci sa vo zvieracom nebi prináša aj množstvo dôležitých právd a faktov, ktoré upozorňujú deti  na to, čo je v živote dôležité. Ponúkajú priestor na zamyslenie sa, a to nielen o tom, že v nebi je príjemne, ale že sa nemusia báť prechodu na druhú stranu. Autorka zároveň predostiera zásadné rady do života, ktoré sú upravené podľa potrieb toho, kto ich vyslovuje: „mačacie sľuby, myšacie chyby“ (s. 39); „skutočné kamarátstvo sa dá rozoznať aj tam, kde je málo svetla“. (s. 65)

Ku grafike a lexike

Príbeh je písaný vcelku ako jednotný prozaický text s občasným predelom v podobe prázdneho riadku. Je to škoda, pretože rozdelenie na kapitoly by bolo jednak prehľadnejšie, jednak by sa v príbehoch na rôznych tajuplných miestach lepšie orientovalo. Poskytovalo by to aj priestor na „oddych“ pre čitateľove oči alebo čítanie príbehu na pokračovanie počas viacerých dní. Takto sa musí čitateľ zastaviť sám, nie vždy však môže odhadnúť, či urobil dobre. Knižka miestami stroskotáva na prekladateľskej činnosti, objavuje sa veľa bohemizmov alebo slov, ktoré deťom nemusia byť až také blízke a ľahko rozlúštiteľné: myš „bola šedá“ (s. 7), „nekvári skutočný hlad“ (s. 15), „s vervou“ (s. 48), „po packách“ (s. 49), „svedčí o jej chytrosti“ (s. 65), „zahuhlal“ (s. 90).

Netradične o smrti

Kniha vybočuje z tradičnej rozprávkovosti aj častým pripomínaním smrteľnosti. V príbehu, ktorý je zameraný výsostne na rozprávanie o existencii neba a „života“ v ňom, je vykresľovanie osudov zvierat s ich príchodom do tohto sveta pochopiteľné. Avšak podrobné opisy smrti líšky v kovovej pasci vrátane jej pocitov, ako aj úhyn žaby pod kolesami niekoľkých áut či ďalšie osudy zvierat mohli byť menej podrobné a detailné. Zaujímavý je aj koniec príbehu, v ktorom veľa zo zvierat zistí, že v nebi vlastne ani nechcú byť, pretože tu vládne stereotyp a monotónnosť. A keďže majú možnosť vrátiť sa späť, nakoniec ju aj využijú. Háčik je však v tom, že už nie v takej forme, v akej tam boli pôvodne. Aj tu sa dá vytušiť, ako sa asi dej skončí, no detský čitateľ konečne dostane svoj šťastný koniec. A tak by to malo byť v každej dobrej detskej rozprávkovej knižke.

Ivana Mičuchová (1987)

Vyštudovala masmediálnu komunikáciu a tiež slovenský jazyk a literatúru. Pôsobila v niekoľkých, prevažne printových, médiách. V súčasnosti pracuje ako učiteľka slovenského jazyka a tvorivého písania na základnej škole v Považskej Bystrici. Prioritne sa venuje reflexii tvorby pre deti a mládež.

Iva Procházková: Myši patria do neba

Preklad: Jela Krajčovič

Bratislava: Verbarium, 2021