Naša vlasť je človek

Denníky švajčiarskeho spisovateľa Maxa Frischa z jeho bezprostredne povojnových ciest po Európe výstižne zhŕňajú dve vety poznamenané v autobuse medzi Florenciou a Sienou: „Nemožno nikdy hovoriť súhrnne o celom národe! A predsa to teraz robím: milujem taliansky národ.“ Nejde len o knihu aktualizovaného poznania o kolektívnej vine a obeti, ale aj o umelecký cestopis z miest, kde si život – na rozdiel od vynášaných súdov – uchoval všetky farby.

Hneď na úvod však pochybnosť: možno autora, ktorý sa čitateľovi predstavuje ako ten, „ktorý neprináleží do žiadneho národnostného tábora“ (s. 5), uviesť – ako to máme v pováženiahodnom zvyku – jeho národnostnou príslušnosťou? Možno, ale len preto, že sám priznáva: „[A]k by som sa mal ešte raz slobodne rozhodnúť o tom, o čom rozhodlo už moje narodenie, nechcel by som byť napriek všetkému nikým iným, len Švajčiarom; v súlade s ideou, ktorá je vlastne našou skutočnou vlasťou, milujeme prirodzene, aj jednotlivé kraje, ale až v druhom rade.“ Tvorí teda krajina s jej ľuďmi len akési kulisy národnej myšlienky? Nenechajme sa pomýliť, autor predvídal našu otázku: „[N]aša vlasť je človek; jemu prináleží naša vernosť; v tom, že vlasť a ľudstvo sa navzájom nevylučujú, spočíva veľké šťastie syna malej krajiny.“ (s. 116)

Len prostriedok, nie cieľ

A práve z malej krajiny, ktorá bola za druhej svetovej vojny zhodou okolností ušetrená naplánovaného nemeckého útoku, sa Max Frisch v roku 1946 vydal na „cesty do susedných krajín; túžba spoznať súčasníkov z iných krajín je po našom päťročnom väzení obzvlášť veľká a vo svete, ktorý je zakliaty do predsudkov, [je] nanajvýš dôležité vytvoriť si vlastný názor.“ (s. 194)

S touto motiváciou prekročil dvojdomý umelec (literát a architekt) v priebehu nasledujúcich štyroch rokov svoj pôvodný plán a okrem alpských krajín navštívil aj Československo a Poľsko.

V Prahe si v marci 1947 zapísal: „[Ch]ceme systém, ktorý nikoho neolúpi o možnosť voľby, a moji [československí] priatelia tvrdia, že majú osnovu takéhoto systému; mnohé jeho body ma nadchnú, a keď hovoríme o cieli, ešte stále sme si zajedno. Keby však malo úsilie o to, aby všetci chodili v celých topánkach a nikto sa neocitol pod nátlakom ekonomického systému, a teda nebol olúpený o možnosť voľby, a tým aj dôstojnosť; keby všetko malo toto intenzívne a nevyhnutné úsilie viesť k tomu, že sa pokúsime vytvoriť štát, ktorý ma olúpi o možnosť slobodne zmýšľať, čo by sme tým dosiahli? Zrealizovali by sme prostriedok, a nie cieľ.“ (s. 114)

Prorocké slová – o rok neskôr a pol roka po Februári na rovnakom mieste už len stroho konštatoval: „Vládne tu trocha strašidelná atmosféra; neviem však, v čom spočíva.“ (s. 202) S odstupom niekoľkých dní po návšteve Prahy mal vo veci jasnejšie: „Ak sa už raz o niečom rozhodlo, tak len nepriateľovi štátu by napadlo spochybniť to a debatovať o tom; úvahy nie sú žiadúce a budia podozrenie; kritika by sa rovnala dokonalému atentátu. Sčasti to chápem; je veľa toho, čo musia spraviť, a ľudia, ktorí nesú túto ťarchu na svojich pleciach, sa teda nemôžu zdržiavať vecami, o ktorých už bolo rozhodnuté. Lenže: vytráca sa úprimná chuť klásť otázky, úprimná chuť vyslovovať svoje názory, rozmáha sa mlčanie, nehlučne sa tká opona. Čo iného ostáva: chváliš a mlčíš. A objavuje sa nedôvera.“ (s. 210)

Len zdanlivý paradox

Rok 1948 sa vo Frischových denníkoch javí ako vôbec najzaujímavejší: popri veľkých udalostiach, akou bola napríklad jeho účasť na Svetovom kongrese intelektuálov na obranu mieru v Poľsku, nájdeme v jeho zápisoch aj reflexiu stretnutí s Bertoltom Brechtom v období, ktoré tento dramatik strávil v Zürichu. Zvlášť dôležitý je posledný väčší záznam z tohto roku, ktorý Frisch venoval vzťahu politiky a kultúry. Jeho kľúčovú myšlienku, že „kultúru nemožno redukovať len na umenie, žiaden národ si nemôže nahovárať, že je kultúrny len preto, že vytvoril symfónie“ (s. 225), v Denníkoch 1946 – 1949  nachádzame už skôr, až tu ju však autor ďalej rozvíja. Evidentne vychádza z vývoja predchádzajúcich desiatich, dvadsiatich rokov, keď dokázal národ s takou veľkou kultúrou, ako sú Nemci, nielen vyvolať ďalšiu svetovú vojnu, ale zároveň stvoriť a najmä presadiť jednu z najobludnejších ideológií a praxí moderných dejín. Podľa Frischa je skutočnosť, „že ľudia, ktorí konzumujú onú kultúru priehrštiami, znalci, ktorí dokážu zanietene a duchaplne rozprávať o Bachovi, Händlovi, Mozartovi, Beethovenovi, Brucknerovi, môžu byť bez všetkého aj mäsiari, kati,“ len zdanlivým paradoxom.

V skutočnosti zásnubám medzi barbarstvom a „estetickou kultúrou“, ako ju Frisch nazýva, nebráni vôbec nič: „[Z]vláštnym, vždy viditeľným znakom [vyznávačov tejto kultúry] je nezáväznosť, dôkladne rozlišujú medzi kultúrou a politikou alebo: medzi talentom a charakterom, medzi literatúrou a životom, medzi koncertom a ulicou. Tento druh intelektu dokáže splodiť tie najvzletnejšie myšlienky (...) a súčasne sa nestavia na odpor tým najnižším myšlienkam, je to kultúra, ktorá sa povznáša nad požiadavku dňa, odovzdáva sa absolútne do služieb večnosti.“

Keďže prívrženci „estetickej kultúry“ vnímajú politiku ako „to, čo je nízke, ordinárne, všedné, s čím sa duchovne založený človek, slávny nositeľ kultúry, veru nemá špiniť“ (s. 226), táto kultúra v príhodných podmienkach už „viedla a musí viesť k smrteľnej katastrofe“. Zhrnutie tejto hamburskej úvahy ponúka aj jeden z Frischových najznámejších citátov: „Ak sa niekto nezaoberá politikou, tak už zaujal politický postoj, o ktorom vyhlasuje, že sa ho zriekol: slúži vládnucej strane.“ (s. 227) Dnes, keď sa v istých elitných kruhoch okno prijateľných rámcov myslenia povážlivo zužuje, možno otázku položiť aj takto: „Ohromný strach z toho, aby človek nebol obmedzencom, a nedorozumenie, ktoré je v tom obsiahnuté, snaha usídliť sa vo sfére večnosti a vyhnúť sa tak zodpovednosti tu, na zemi, tisícoraké nespôsobnosti nerozvážnej metafyziky – či to len nepredstavuje väčšie nebezpečenstvo pre kultúru než všetci obmedzenci dohromady?“ (s. 228)

Originálny mysliteľ

Z citovaného je zrejmé, že Frisch sa vo svojich denníkoch neprejavuje len ako vnímavý pozorovateľ, ale aj ako originálny mysliteľ – formát zväčša nedatovaných záznamov mu umožňuje slobodný pohyb medzi témami aj druhmi písania: glosy z ciest sa striedajú s rozsiahlejšími prozaickými celkami – alegorickými rozprávaniami, tie zasa prekladajú lyrické záznamy všedných i nevšedných dní a úvahy na paletu námetov od lásky a smrti až po rozdiel medzi remeselnou a priemyselnou prácou či vzťah zdvorilosti a úprimnosti.

A zavše autor tieto rôzne polohy neoddeľuje, ale prepája; so subtílnou iróniou nevidí len to, čo by v novej povojnovej situácii mohlo byť, ale súčasne aj to, čo je (a nie je len tým, čím sa zdá byť): „[P]re spôsob, akým [človek] v električke zastane vždy pred dverami, keď chcú iní vystúpiť, si zúfame nad ľudstvom a hocijaká ďalšia chyba, vlastná, nás načisto pripravuje o istotu, že sa niekedy niečo podarí.“ (s. 30) Po začítaní sa do novín, pri prechádzke mestom sa súčasníkovi – a to nielen tomu, na ktorého sa autor obracia na prvej strane, ale aj tomu nášmu – až žiada zvolať: aký dôverne známy pocit!

Položiť otázku

Keďže Denníky vo vydarenom preklade Zuzany Demjánovej ponúkajú viacero polôh, jedna recenzia ich všetky zďaleka nemôže vyčerpať. Pohyb od súkromného a intímneho k spoločenskému a politickému (a späť), ktorý je príznačný pre Frischovu povojnovú tvorbu, robí z čítania knihy komplexný zážitok a podáva svedectvo nielen o dobe, ale aj – a hádam predovšetkým – o tom, kto ju zaznamenal.

Práve vďaka tomu, že nás spisovateľ sám pobáda vnímať ho vcelku, sa nemusíme obávať, že by bola literárna krása Sirénou, ktorá nás má zviesť do tragédie či omylu; nemusíme sa obávať, že sa snáď odpútame od pevnej zeme, keď si prečítame, že „ak je niekto milovaný, tak sa mu zdá, že sa mení, akoby sa otváral, a aj pred milujúcim sa všetko otvára – veci, ktoré sú mu najbližšie, dávno známe. Na mnohé sa pozerá, akoby ich videl prvý raz. Láska ich oslobodzuje od akéhokoľvek vypodobenia. To je na nej také vzrušujúce, dobrodružné, skutočne zaujímavé, fakt, že ľudia, ktorých milujeme, nás neprestávajú prekvapovať – pretože ich milujeme; kým ich milujeme.“ (s. 21)

Čo čítame, nie je báseň formou, ale svojou podstatou: „čelí svetu, do ktorého sa vyslovuje; pretože tento svet uchopuje jazykom, nevyhýba sa mu.“ (s. 153)

Mnohé denníkové vstupy sú venované samotnému písaniu, čítaniu, kritike, divadlu či architektúre: činnostiam, oblastiam, ktorým sa Frisch sám venoval nielen prakticky, ale zároveň o nich uvažoval: nie vyslovene teoreticky, skôr filozoficky, z perspektívy hľadania zmyslu. „Ako dramatik by som považoval svoju úlohu za splnenú, keby sa nejakej mojej hre raz podarilo položiť otázku tak, že by diváci od toho momentu nemohli žiť bez odpovede – bez toho, aby si sami odpovedali, čo môžu spraviť len svojím vlastným životom.“ (s. 96)

Nemožno autoritatívne napísať, či ho toto kritérium kvalifikuje ako úspešného dramatika; takýto súd vynáša každý čitateľ vždy unikátne a nedefinitívne – a najmä: vôbec nie je vylúčené, že Frisch svoju úlohu nesplnil (len) ako dramatik, ale (aj) ako autor denníka, ktorý si – paradoxne – píšeme väčšinou sami pre seba, a otázku, ktorou sa vyrušíme tak, že viac nemôžeme žiť bez odpovede, si napokon môžeme položiť sami...

Niet nijakej garancie, že takúto dôležitú literárnu – a ak takou naozaj je, vravím, že nevyhnutne aj ľudskú – skúsenosť človek vo Frischových denníkoch nájde; existujú pre ňu nanajvýš len predpoklady (nie, že by to bolo málo; spisovateľ nemôže urobiť viac). A napokon vôbec nemusí ísť o otázku, bez odpovede na ktorú nemožno žiť; môže ísť o otázku, ktorá aj bez odpovede bude v mysli vytrvalo dobiedzať, možno takú, akú si Frisch poznamenal vo vlaku v strednom Taliansku a ktorá sa nám pripomenie, keď zazrieme svoj odraz v okne jedálenského vozňa a uvidíme sa „na malej rozstrieľanej stanici“ v „dobytčom vagóne, ktorý tiež stojí a je plný ľudí“: „[A]koby existovali len dva druhy ľudí, tí, ktorí sedia, a tí, ktorí stoja, tí, ktorí jedia, a tí, ktorí neumierajú od hladu, takí, ktorým sa vidí, že je to v poriadku, a takí, ktorí to nemôžu zmeniť, hoci je to len presklené okno, hoci je ich viac...

Prečo nemôžu?“ (s. 137)

Martin Makara (1997)

Pochádza zo Spišskej Novej Vsi a je doktorandom v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry na FF PU v Prešove. Zaoberá sa teóriou literárnej kritiky, dejinami marxistickej literárnej vedy a sociológiou literatúry.