Vyhľadávanie
Odkedy píšem o knihách, rozmýšľam, do akej miery nám dokáže tvorba pomôcť – zabudnúť, vypovedať sa, vyrovnať sa (s niečím) –, ale aj to, aké slová (a či vôbec) majú v literatúre zmysel. Podobné úvahy vyvoláva aj debut francúzskej kritičky a šéfredaktorky časopisu Elle Olivie de Lamberterie Zbohom, smútok, čiastočne odkazujúci (aj v texte) na Saganovej prózu Dobrý deň, smútok. Autorka sa v ňom pokúša verbalizovať svoje pocity po bratovej samovražde, respektíve i pomocou písania si Alexa sprítomňuje a umožňuje mu pretrvať nielen v jej spomienkach, ale aj prostredníctvom literárnej postavy.
Hoci od smrti Alexa do vydania diela (v origináli v r. 2018) uplynuli tri roky, O. de Lamberterie sa nepodarilo od nej získať odstup. Na jednej strane je silné, nedištančné prežívanie „rozprávačky“ legitímne a v autenticitných (memoárových či autobiografických) žánroch často aj produktívne, na strane druhej sa autorka nevyhla pátosu a sentimentalite, ba až klišé: „Neopustil si nás. Postaral si sa o to, aby si v našich existenciách zanechal takú silnú stopu, ktorá nám zabráni padnúť na dno a napokon nás prestúpi. Tvoja existencia je nezmazateľná. Neprestal si dýchať, si v nás. Vďaka tvojej smrti sme viac živí.“ (s. 185) Ako literárna kritička pozná O. de Lamberterie cenu slov, no zároveň nedokáže verbalizovať svoje pocity bez dopovedania, balastu a redundantných rečníckych otázok. Každý reaguje na smrť blízkych inak – sestra Caroline v texte hovorí potichu, matka po tragickej správe „spadne, doslova sa zosype, otec ju chytí a odvedie na pohovku. Zakryje si tvár, nedokáže nič vysloviť, preriecť čo i len slovo, nikdy som nevidela nikoho takého zdrveného bolesťou. Všetci sme zlomení, držíme sa navzájom, sme masa ľudí, prepletených ramien, stisnutých rúk, dotýkajúcich sa líc s chuťou sopľa a soli. Žiadne slovo neobstojí. Žiadna útecha. Niet čo povedať. Smrť nám zatvorí ústa a podlomí nohy.“ (s. 127) Na rozdiel od mimotextovej reality však literatúra zachycuje aj ticho slovami, tu sa však paradoxne o mlčaní hovorí, ba až kričí. O. de Lamberterie po presnom opise matkinej mimiky a gestiky, po jej zosypaní sa, použije neinvenčné epitetá a nefunkčné opakovania, respektíve priveľa rozpráva ešte aj o „zatvorených ústach“.
Iným problémom pri modelovaní témy samovraždy je pre mňa štylizovanosť, neprimeraná v autentickom, bolestnom rozpomínaní sa – namiesto zúfalého, zmäteného či až neartikulovaného hlasu sa tu využívajú lyrické prostriedky a rytmizácia, vznikajúca prostredníctvom návratných otázok, „rozprávačke“ dokonca znie v ušiach verš od Rimbauda. Autorka, zasiahnutá správou o bratovom suicidálnom pokuse, najprv uvažuje o tom, čo si oblečie a zoberie na cestu, čím znižuje „vysoké“ (možnú smrť). Neskôr však svoju výpoveď „ornamentalizuje“: „Do akého pekla na zemi sa to rútim? Leto ležalo s rozpáraným bruchom. (...) Zdvihla sa neviditeľná búrka, ktorá zmietne naše pokojné životy.“ (s. 34) Od „nízkeho“ (žabiek na nohách, neadekvátneho oblečenia či cigariet) sa teda nielenže posunie k „vysokému“, ale modeluje ho vozvýšeným jazykom. Autorka sa vracia do minulosti, no jej spomienky na perfekcionizmus, uzavretosť či láskavosť členov rodiny poznamenanej genetickými dispozíciami vyznievajú plocho, podobne generalizujúce sú jej poznámky o vegetariánoch, školskom systéme, iných ľuďoch či porovnania minulosti a prítomnosti: „Uvedomelí oteckovia, tridsaťroční adolescenti či zrelé ženy loviace zajačikov neexistovali. Deti boli malé a dospelí starí.“ (s. 39)
Kniha Zbohom, smútok ma, paradoxne, nezasiahla ani emočne vypätou témou, ani jej tvarovaním, oslovili ma skôr tie časti, v ktorých O. de Lamberterie uvažuje o čítaní a písaní, možno preto, že štylizovanosť v nich je motivovaná fiktívnym svetom cudzích diel: „Môj život literárnej kritičky. Toto zvláštne povolanie mi evokuje Lásku na úteku, jediný trochu nepodarený film Françoisa Truffauta, ale aj tak ho mám rada, (...) Čítam tak, ako dýcham, mám svoje rituály, začínam stranou 66, aby som zistila, či dielo za niečo stojí, a potom ho zhltnem. Zbožňujem túto paralelnú existenciu, zintenzívnenú realitu. Čítanie je ideálne miesto pre ľudí ako ja, pohybujúcich sa medzi dvoma svetmi. Medzi šampónom proti všiam vo vlasoch mojich detí a Volaním divočiny.“ (s. 12 – 13) O filmoch, výtvarných artefaktoch či literatúre píše autorka pútavo, reálny život, jeho bolesti a ťažoby však nedokáže postihnúť tak, aby „znel ozajstne, aby som v ňom dokázala rozoznať hlas, šialenstvo“. (s. 14) O. de Lamberterie proklamatívne vyhlasuje zbohom smútku, no ten je len kamuflovaný večierkami na bratovu počesť, rozhovormi s priateľmi či rodinou alebo starosťou o deti. Presvedčivejšie ako pasáže, odsudzujúce poľského psychiatra alebo tých, ktorí nepochopili bratovu dušu, sú reflexie o tom, do akej miery sa dalo niečo pre Alexa urobiť.
O. de Lamberterie, ktorá sa celé roky v rozhovoroch pýtala spisovateľov, prečo píšu, si musela položiť tú istú otázku. Hoci si odpovedá ako mnohí iní, že „kniha sa píše sama“ (s. 99), jej debut potvrdzuje skôr opak – knihu písala autorka, ktorej smútok ešte neprebolel.
Olivia de Lamberterie: Zbohom, smútok
Preklad: Ivana Dobrakovová
Bratislava: Inaque, 2021
