Neodbytnosť bytia

Napokon, nikdy to nebýva inak. Človek robí všetko preto, aby sa držal bokom, a potom sa jedného krásneho dňa ocitne, ani nevie ako, uprostred príbehu, ktorý ho zavlečie až k samému koncu. To je prvá veta románu Gianfranca Calligaricha Posledné leto v meste, ktorý slovenským čitateľom ponúklo občianske združenie Laputa v projekte Literárna bašta s prekladateľom Stanislavom Vallom. Je to ako programové vyhlásenie, aké zvyknú robiť vlády, ale v tomto prípade sa takto dá označiť aj zámer spisovateľa vyrozprávať príbeh mladého človeka, ktorý sa nechce zapojiť do boja o úspešnú kariéru, len tak zboku pozorovať tých ostatných. Moc a peniaze sa takto získať nedajú, ale ako príprava na napísanie knihy je to dobrý postoj.

Aristokrat v ťažkostiach

Sme v Taliansku na konci šesťdesiatych rokov, tí podnikaví sa tešia z plodov hospodárskeho zázraku, tí nespokojní siahajú po zbrani. Toto desaťročie sa začalo Felliniho Sladkým životom a skončilo sa v  „olovených rokoch“ atentátov, únosov a vrážd. Leo Gazzara, rozprávač a protagonista tohto pasívneho bytia, je ešte dozvukom sveta postáv z Felliniho filmov. Príde do Ríma kvôli práci, ale čoskoro ju stratí, náhrada za ňu ho neláka, a tak sa rozhodne počkať. „Ako aristokrat v ťažkostiach.“ Nerobí nič, chodí k moru, číta, popíja v baroch a keď už nemá ani na jedlo, dúfa, že stretne niektorého z kamarátov, ktorý ho pozve na večeru. Tam stretne Ariannu, hypochondrickú, nevyrovnanú, nepredvídateľnú peknú dievčinu. Pri nej pocíti v hrudi nepokoj, ktorý ho vedie k tomu, že sa pokúša s ňou zblížiť, čo sa mu podarí, stretávajú sa, no nikdy nevie, čo má od nej čakať. Priateľova manželka mu to vysvetlí: „Je pekná a pekní sú vždy nevyspytateľní. Vedia, že nech urobia čokoľvek, bude im odpustené... je to aj lepšie ako byť bohatý, lebo krása nikdy nepáchne po únave a námahe, ale pochádza priamo od Boha a to samo osebe stačí na to, že je z nej jediná skutočná ľudská aristokracia.“

Druhým človekom, s ktorým trávi veľa času, je Graziano, manžel bohatej Američanky, nádejný filmár, čakajúci na inšpiráciu s pohárikom v ruke. Leo ho pri stretnutí osloví: „Nepi tak, nevieš, že alkohol zabíja pomaly?“ „Nevadí,“ odvetil, „neponáhľam sa.“ Je to jedna z hlášok, ktorými charakterizuje svoje postavy. Keď sa hladný Leo opýta Arianny, či počula o niečom takom ako je hlad, tá mu odpovie: „Jasné,... nie je to tá indická vec, čo prichádza po aperitíve?“ Grazianovi Leo pomôže napísať scenár, no z filmu nič nebude, lebo obaja patria do kategórie ľudí, ktorí vedia dotiahnuť do konca len vlastný život. Podľa hlášky, s ktorou si Leo pripije s Ariannou: „Na všetko to, čo sme neurobili, na to, čo sme mali urobiť, na to, čo už neurobíme.“ 

Rím ako protagonista knihy

Tretím protagonistom knihy je mesto. Je to Rím s rannou oblohou, čistou a jasnou, ale aj s horúcimi zaprášenými popoludniami, Rím veľkolepých pamiatok minulosti i krivolakých uličiek s hmýriacim sa davom, kde človek nakoniec vždy zostane sám. Tam speje aj Leo, celý čas cíti, že sa v živote stratí a mesto bude posmešným komplicom jeho zlyhaní. Napriek svojej póze povaľača, lenivca a nezodpovedného alkoholika je to citlivý mladý človek túžiaci po láske a porozumení, ktorú nenachádza. Uvedomí si, že jeho priatelia sú povrchní a sebaistí, bez skutočnej empatie voči druhým ľuďom. „Bol som unavený z briskných poznámok a zo salónov, kde sa vraždilo bez prelievania krvi, nasucho, ako keby ľudia boli šatstvo v čistiarni.“

Na konci svojho príbehu myslí na všetko, čo sa neuskutočnilo, na lásky iba v predstavách, na sny pretrhnuté úsvitom, na celý živý svet. Aj na prvú rybu, ktorá prežila výstup z vody a splodila nás, lebo všetko smeruje k moru. „K moru, ktoré všetko prijíma, všetky veci, ktorým sa nikdy nepodarilo prísť na svet a všetky sú naveky mŕtve. Myslím na deň, keď sa nebo otvorí a ony po prvý raz alebo opäť nadobudnú svoju oprávnenosť.“

Cit pre jazyk

Posledné leto v meste vyšlo prvý raz v roku 1973. Bola to aj zásluha známej spisovateľky Natalie Ginzburgovej, ktorá presvedčila vydavateľa Garzantiho, aby knihu vydal, hoci ju predtým odmietli viaceré vydavateľstvá a ani jemu sa do toho veľmi nechcelo. Keď si prečítame Ginzburgovej Rodinný slovník, stretneme sa s podobnou vnímavosťou rozprávača voči svojmu okoliu a podobným citom pre jazyk, aké Ginzburgová našla v Calligarichovom románe. Členovia a priatelia jej rodiny mali obľúbené hlášky, oceňovali slovné hračky a erudíciu, ktorými sa rád blysne aj Calligarich. Leo napríklad takto vymenuje svojich obľúbených spisovateľov: „Henry James Joyce, Bob Dylan Thomas, Scotch Fitzgerald.“

Kniha mala celkom slušnú odozvu, no potom sa stratila z pultov kníhkupectiev a žila len z náhodných stretnutí s čitateľmi prostredníctvom antikvariátov. Potom ju v roku 2010 uverejnilo malé vydavateľstvo Aragno, v roku 2016 aj veľký vydavateľ Bompiani a po pol storočí sa román dočkal nového, tentoraz svetového úspechu. Vyšiel už vo viac ako dvadsiatich krajinách a vďaka dobrej práci prekladateľa môžu oceniť kvality tohto znovu objaveného diela aj slovenskí čitatelia.   

František Hruška (1944)

Literárny historik a prekladateľ. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, ale aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Sústavne spolupracoval s Katedrou romanistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktorú viac rokov viedol. Venuje sa talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

Zdroj foto: www.calligarichgianfranco.com

Gianfranco Calligarich: Posledné leto v meste

Preklad: Stanislav Vallo

Banská Bystrica: Literárna bašta, 2022