Vyhľadávanie
Téma bezdomovectva je v detskej literatúre nezvyčajnou témou. Zväčša sa na ňu, a to nielen v literatúre, nazerá okrajovo. Práve literatúra však môže poskytovať priestor pre prosociálne vnímanie toho spoločenského fenoménu. Na Slovensku sa tejto problematike venuje Zuzana Csontosová, spoluzakladateľka časopisu Nota bene. V spolupráci s Ninou Beňovou a ilustrátorkou Danielou Olejníkovou vydala dve ilustrované knihy pre deti a mládež vo vydavateľstve OZ Proti prúdu, a to Zatúlaný gombík (2014) a Sára a zázračný stôl (2018). Najnovšie je táto téma sprostredkovaná vizuálno-verbálnou podobou v obrazovej knihe Pes menom Mačka. Ilustrácie v nej plnia významnú úlohu, pretože slúžia ako recepčná opora pre uchopenie náročnejšej problematiky.
Tomi Kontio je fínsky básnik, prozaik a textár, vyštudoval filozofiu a estetiku a okrem písania prózy pre dospelých sa venuje aj tvorbe pre deti a mládež. Jeho prvotina Krídla na druhú stranu sveta (2000) získala prestížnu cenu fínskej literatúry pre deti a mládež. Kontio je jedným z najoceňovanejších fínskych autorov, jeho knihy sa prekladajú do viacerých svetových jazykov. Veľkej obľube u čitateľov v zahraničí sa teší aj séria štyroch obrazových kníh Pes menom mačka o psovi, ktorý dostal od narodenia pomenovanie mačka. Na slovenský knižný trh sa dostala zatiaľ iba prvá zo série. Jedným z cieľov literatúry pre deti a mládež je rozvíjanie emocionálnej inteligencie, ku ktorej patrí aj teória mysle. Tá sa chápe ako schopnosť človeka rozumieť vlastným emóciám, ako aj emóciám iných ľudí, je to schopnosť človeka vidieť svet očami iného. Kniha Pes menom mačka je vhodným podnetom pre rozhovor dospelého s detským čitateľom o ľuďoch a zvieratách z okraja spoločnosti. Kontio totiž stavia do popredia tému sociálnej exklúzie. Protagonistami príbehu sú oproti klasickým detským knihám nezvyčajné postavy: túlavý pes – kríženec borderskej kólie a laponského psa nazvaný Mačka a bezdomovec menom Kuna.
Sujet príbehu autor vystaval na ich stretnutí a následnom spriatelení sa, okrem toho však obsahuje aj mnoho implicitných referencií. Odkazuje na zaužívaný pohľad na odlišnú spoločenskú skupinu, ktorá má v rámci sociálnej štruktúry nerovnomerné postavenie. To je v knihe citeľné napr. v postave afganského chrta, vyjadrujúceho opovrhnutie inou, „neurodzenou“ rasou: „Jeden vznešený afganský chrt mi povedal, že páchnem ako nečistokrvné psisko. ,A môj ušľachtilý čuch sa nikdy nemýli, pokiaľ ide o rodokmeň,' dodal urodzený chrt a označkoval si strom.“ Obraz má v tejto scéne nezastupiteľné postavenie. Pes menom Mačka sa spolu s ostatnými, čistokrvnými psami nachádza v parku, situovanom do podoby uzavretého kruhu s vysokým plotom. Medzi ostatnými psami a Mačkou je vzdialenosť, ktorá indikuje neprijatie Mačky do „kruhu vyššej spoločnosti“, a potvrdzuje jej outsiderstvo. Úsmevnou alúziou na podobu psov v tejto dvojstránke sú ľudia, ktorí sa na svojich miláčikov ponášajú vzhľadom a možno práve aj charakterom.
Kniha otvára aj tému osamelosti a hľadania vlastnej identity. Psa totiž opustí jednak otec, pri jeho narodení zomrú ostatní súrodenci a neskôr ho opustí aj mama, ktorá ho pri rozlúčke pomenuje Mačkou. Meno Mačka sa pre psa stáva pomyselnou maskou, ktorou sa má pred svetom ukryť či anonymizovať. Mačka dostáva druhú identitu „tzv. nezávislej filozofky“. No ako blúdi lesom a mestom, necíti nezávislosť, ale skôr opustenosť. Nálepka nezávislej Mačky, ktorá sa mala vyhýbať ľuďom aj ostatným zvieratám, pretože im nemala ani dôverovať, nefunguje. Mačka začína, naopak, o sebe pochybovať a otvára sa tak otázka jej pravej identity. Počas bezcieľneho túlania mestom napokon prechádza sebapoznaním: „Nechcela som byť osamelá, možno ani nezávislá, ak to znamenalo život v ústraní“ a zároveň uvedomením, že k existencii nevyhnutne potrebujeme prítomnosť druhého.
Obrazová kniha je postavená na komplementárnom vzťahu medzi obrazovou a textovou zložkou, obraz a text sa teda navzájom dopĺňajú, vytvárajú kontradikcie a vnášajú do príbehu mnohovýznamovosť. Obrazovú zložku vytvorila fínska ilustrátorka a grafická dizajnérka Elina Warsta. Ilustrácie pôsobia jemne, citlivo a nežne, čím vytvárajú protiklad k textu s príznačným naturalistickým opisom. Vidíme to napr. pri opise bezdomovca: „Tvár mal ako šmirgeľ. Otvoril oči a pozrel sa na mňa. Farbou pripomínal mŕtvy strom. Šíril sa z neho silný zápach, rovnaký ako z kanálov a odpadkových košov. V jeho rozcuchanej brade by mohli hniezdiť šváby a straky.“
Obraz v tejto knihe predstavuje množstvo skrytých významov, fungujúcich ako obrazová šifra, ktorá dopĺňa či rozširuje textovú zložku. Vo väčšine prípadov figuruje aj ako obrazový protiklad. Napríklad, keď sa Mačka potuluje mestom, stretáva veselú rodinu, ale aj opusteného a smutného hudobníka, pri pochybovaní o sebe nazerá do obchodného výkladu s maskou mačky, pri bezdomovcovi menom Kuna ležia pohodené ružové okuliare, asociujúce jeho zanevretie na idealistické nazeranie na svet; mesto ležiace na kopci, v ktorom žijú bohatí ľudia, sa na druhej stránke prirovnáva k obrovskej kope odpadu, ktorý sa z neho vyváža. Ilustrácie však prinášajú aj podnety k diskusii o diverzite. To možno badať na dvojstránke, keď bezdomovec s Mačkou putujú vlakom od západu na východ, pričom vo vlaku možno vidieť ľudí rozličného veku, vierovyznania, rasy či orientácie.
Obrazovú knihu uzatvára scéna, pripomínajúca oslavu diverzity a multikultúry. V ilustrácii sa totiž nachádzajú deti v karnevalových maskách, Mačka s Kunou a prechádzajúci sa ľudia rozličných rás. Obraz tu znovu funguje na vypovedanie nevysloveného textom. Pri Mačke a Kune sa totiž pristavia deti, ktoré majú na hlavách pripevnené masky, neskrývajúce ich tváre. Symbolicky sa tak odkrýva posolstvo o detskej duši, ktorá nazerá na ľudí a zvieratá bez rozdielu a predsudkov. Odhaľuje sa tým aj celkové posolstvo knihy, spočívajúce v akceptácii druhých bez ohľadu na rasu, postavenie, vierovyznanie či samotný (často aj nechcený) výber spôsobu života.
Tomi Kontio: Pes menom Mačka
Ilustrácie: Elina Warsta
Preklad: Viola Bályová
Bratislava: Stonožka, 2023
