Vyhľadávanie
Jozef Kollár nie je v slovenskej literatúre nováčikom. Za svoju debutovú zbierku poviedok Nedorozumenie získal Cenu Ivana Krasku a odvtedy takmer každý rok vydá knihu. Raz určenú pre deti (Krajina Bodliačikovo), pre fanúšikov hudby (Kniha rozhovorov Meky, autobiografia Môj život s džezom – P. Lipa) alebo román (Bol som detský špión).
Zaujala ma jeho prvotina. Okrem toho, že sa čítala veľmi dobre, svojou iracionálnosťou, absurdnosťou situácií a obraznosťou pripomína surrealistické obrazy A. Fishgota, S. Dalího či K. Barona.
Nazdávam sa, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa vydavateľstvo FamaArt rozhodlo vydať zbierku poviedok Spodobovanie. Kniha obsahuje 24 poviedok. Autor je v nich pozorným poslucháčom, zberateľom tém zo zákulisia žurnalistiky, cestovných bedekrov (La Fiesta), snov (Tento sen, Prenajatý byt, Červy), alúzií na rôzne historické udalosti (Jama, Spodobovanie, Krátke stretnutie H+H), správ vysielaných v elektronických (Alah/Kráľ...,) a tlačených médiách (Procesia, s. 101). V niektorých poviedkach túto skutočnosť dokonca netají. (Lampa, Krátke stretnutie H+H, Štvorčekové výslnia).
Na rukopise či štýle písania Jozefa Kollára je pozoruhodné, že sa úplne nevzdal videnia sveta ako panoptika absurdít, hyperboly, prelínania sna a skutočnosti, paradoxov doby, v ktorej žijeme. Všíma si detaily, kladie ich tak, aby vynikol kontrast, až obludnosť ľudského správania. Niekedy sa zdá, že sa pohráva s príbehom a k pointe dospeje, keď kdesi pred koncom doplní takmer nesúvisiaci text. Také sú Tento sen, Pavúk, Zvieratká mimo nás. V mnohých poviedkach Kollár využíva osvedčenú pomôcku – sen. Ním premosťuje prvky, ktoré sú ináč nezlučiteľné a chce ich použiť. Tým sa vyhne logike vývoja príbehu – Prenajatý byt, Sen, Červy.
Príbehy majú pevné kontúry, dejovú líniu, do ktorej vsúva krátke sarkastické postrehy. Do mnohých poviedok okrem závažnej témy dokáže vsunúť humornú situáciu, experiment, ktorý ponúka čitateľovi ako test jeho predstavivosti. Tak to je v texte Lanovka, kde sa stretnú Woodey Allen a Stalin, aby sa odohral príbeh v príbehu o nemorálke.
V texte Jeden nikdy nevie autor zneužil postavu režiséra hororov Alfréda Hitchcocka, aby sa pohral s jeho fantáziou, predstavivosťou a vytvoril až pochmúrnu gotickú poviedku so sarkastickým konštatovaním, že „život sa dá prežiť do konca, ale aj neprežiť, umrieť, ako sa hovorí, predčasne,“ (s. 63) vraví Alfrédovi šofér. Aktuálny problém vojny a mieru zastiera symbolickým názvom Alah/Kráľ/Krajina/Ukrajina, kde sa na pozadí vzťahu otca a syna zaoberá smrťou. Prekvapivo citlivo, empaticky. Je to odbočenie od tradične spomínaných čŕt Kollárovej tvorby. Podobný charakter majú poviedky Správa o rodokmeni rodiny L., 1911.
Za bravúrne napísaný text považujem Spodobovanie. Autorovi sa podarilo strohými krátkymi vetami, s dôrazom na rytmus pripomínajúci výkriky, rozkazy a konštatovania bez možnosti diskusie pomenovať historické špecifiká roku 1974, vzťah otca a syna, rodičovskú výchovu: „Musíš byť mazaný všetkými masťami. Tak ako ja.“ (s. 84)
Akoby odpočuté útržky viet, eliptické rozprávanie vyhýbajúce sa nedôležitým detailom. Názov poviedky je veľmi presnou a zároveň obraznou výpoveďou o dobe a ľuďoch; v niektorých pasážach pripomína pohľad na klietku v zoologickej záhrade a analýzu správania „zvierat“.
Výnimočne ma zaujal aj filmovým jazykom napísaný text Na streche. Zručne, vtipne, humorne, s množstvom paradoxov a absurdity naznačuje smer, ktorým sa Jozef Kollár môže v budúcnosti uberať. Ide o dynamický text so všetkými znakmi dramatického diela. Príliš rýchly koniec ideálneho sveta je krátka, no dostatočne výstižná poviedka: „Eva omdlela a roztiahla ruky vedľa seba. Akoby ju Boh pribil na kríž.“ „O milión rokov žena na lazoch zašliapla svojho novorodenca do hnoja. Bola naňho sama.“ (s. 108) Dva dynamicky sa rozvíjajúce príbehy. Nemoralizujú, skôr sarkasticky komentujú, neľutujúc hlavné postavy. Záverečné poviedky Štvorčekové výslnia, Červy a Veľký presýpač času, ktoré by mali byť vyvrcholením jednotlivých príbehov, gradujú cez vedecko-fantastickú víziu sveta, život a smrť statkára na juhu Slovenska k univerzalizmu a novej totalite.
Čítanie poviedok Jozefa Kollára ponúka čitateľovi zážitok z opätovného čítania niektorých textov, z ich skúmania. S nimi je to tak ako s obrazmi surrealistov. Raz skúmame farby, potom línie, potom spájanie a kladenie motívov. Nikdy, prípadne málokedy postrehneme všetky nuansy obrazu.
Spodobovanie nie je kniha, ktorú by si čitateľ všimol na prvý pohľad. Jej tvárou je skromná obálka, no precízna grafická úprava. Dúfajme, že po nej siahnu čitatelia, ktorí dokážu oceniť výbornú slovenskú literatúru, hoci poslanú do sveta „len“ z východu Slovenska.
Jozef Kollár: Spodobovanie
Spišská Nová Ves: Fama art, 2022
