Výnimočný literárny zjav alebo marketingový ťah?

Salvioni študovala na prestížnej škole tvorivého písania Holden v Turíne, medzi ktorej zakladateľov patrí aj velikán súčasnej talianskej prózy Alessandro Baricco. Jedného dňa, keď čítala pred publikom pasáže zo svojho rozpracovaného románu, zaujala literárnu agentku, ktorá v príbehu o priateľstve, fašizme, sexizme a sile slov vycítila silný potenciál. Vydavateľ Feltrinelli sa rozhodol spraviť z neho hit. Súčasťou reklamnej stratégie bolo aj odložiť talianske vydanie, aby mohla kniha vyjsť súčasne vo viacerých krajinách, a prezentovať Salvioni ako novú Ferrante. Ostatne, nie je to prvý raz, čo vydavatelia ťažia z úspechu iného diela – veď pomaly každá druhá fantasy kniha, ktorá vyjde, je prezentovaná ako nový Harry Potter. Na obálke slovenského vydania Špiny je uvedené vyjadrenie Maríe Fasce zo španielskeho vydavateľstva Lumen: „Beatrice Salvioni je absolútne literárne zjavenie, pripomína Elenu Ferrante alebo Joyce Carol Oates.“ V titulku článku o Špine v denníku Pravda zasa stojí: „Autorka je nová Elena Ferrante.“

Niekoľko podobností s Geniálnou priateľkou

Vonkajšie podobnosti s Geniálnou priateľkou sú zjavné: jadrom je pevné priateľstvo dvoch dievčat, z ktorých jedno je vzorné, snaživé, no priemerné, a druhé je temperamentné, odvážne a bystré. Špina sa odohráva v 30. rokoch 20. storočia v mestečku Monza. Hlavná hrdinka Francesca pochádza z „lepšej“ rodiny, ktorá je však spútaná konvenciami a každý sa v nej cíti osamelo. Je dobre vychovaná, no nikto ju nenaučil samostatne rozmýšľať. Maddalena, prezývaná Špina, žije v chudobnej štvrti s milujúcimi súrodencami a neriadi sa obmedzujúcimi pravidlami spoločnosti a povrchnou morálkou. Na rozdiel od Francescy, ktorá musí sedieť doma alebo chodiť perfektne upravená na prechádzky v sprievode rodičov, Maddalena voľne pobehuje špinavá po meste a hrá sa s chlapcami pri rieke. Francesca z mosta túžobne hľadí na Maddalenu a život, ktorý je taký vzdialený od toho jej. Vďaka ich priateľstvu sa postupne zbavuje konvenčného uvažovania a správania, predsudkov a názorov bez rozmýšľania opakovaných po dospelých vo svojom okolí. Váženými a/alebo obávanými postavami (podobne ako u Ferrante mafiáni Solarovci a don Achille) je fašista pán Colombo, pracujúci na radnici a prevážajúci sa po meste v čiernom nablýskanom Fiate Balilla, a pán Tresoldi, majiteľ zelovocu, ktorý si obchod otvoril po tom, ako odtiaľ vyhnal pôvodného majiteľa, komunistu pána Fossatiho. Aj táto línia nápadne pripomína Geniálnu priateľku – konkrétne osud Alfreda Pelusa, ktorého o obchod pripravil don Achille. No tu podobnosti končia.

Postavy, ktoré neprekvapia

Postavy v Špine sú jednoznačné a príbeh predvídateľný a prvoplánový. Zatiaľ čo Lila a Elena z Neapolskej ságy boli komplikované a do hĺbky prepracované, Francesca a Maddalena sú ľahko vyložiteľné a ničím neprekvapia. Maddalena má vždy tie správne, vyspelé názory a odvahu, ktorá chýba dospelým, a zakríknutá, nedôvtipná Francesca sa pod priateľkiným vplyvom mení na jej obraz. A Maddalena v skutočnosti ani nie je taká temná, ako sa spočiatku zdá, je to skôr akási forma obrany pred neblahou povesťou a zlými jazykmi ľudí, ktoré ju sprevádzajú na každom kroku: hovorí sa, že prináša nešťastie, a aj vlastná matka ju viní zo smrti mladšieho brata.

Pozadie príbehu tvorí fašistické Taliansko 30. rokov, ale spoločnosť a fašizmus sú zobrazené jednorozmerne, prostredníctvom jasných protikladov a klišé. Všetci bohatí sú zlí alebo aspoň zbabelí či morálne pokrivení a všetci chudobní sú dobrí a cnostní. A všetci fašisti sú bohatí, mocní, násilnícki a zlí. A aby toho nebolo málo, tak sú to ešte aj sexuálni predátori. Autorka nekladie hlbšie otázky a celý príbeh pôsobí morálne zjednodušujúco. Melodramatický boj dobra so zlom nastavuje už v prológu, v ktorom sa zlý a poživačný fašista pokúša znásilniť bezbranné nevinné dievča. A v rovnakom duchu sa nesie celá kniha. Vybočenia z tohto nastavenia pôsobia skôr nevierohodne než osviežujúco (úplne neuveriteľná reakcia pána Tresoldiho – ktorý mláti svojho syna pre každú hlúposť a na začiatku knihy prenasleduje dievčatá pre jedno vrecko s čerešňami –, keď sa mu mladí vlámu v noci na dvor, aby ukradli hus a on ocení ich odvahu, ošetrí zranenia a hus im daruje). Posolstvo knihy je úplne jednoznačné: fašizmus je zlý, vojna je zlá, sexizmus je zlý a treba dať hlas utláčaným a prehliadaným (najmä ženám). Takže nie, žiadna nová Elena Ferrante sa nekoná.

Katarína Gecelovská (1988)

Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku, učila v Košiciach. Pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite v Brne (odbor literárna komparatistika). Je členkou Spišského literárneho klubu, píše poviedky a publikuje recenzie v časopisoch Fraktál, Glosolália a na portáli Knihy na dosah.