Vlády sa menia, básnici zostávajú

Vlády sa menia, ale básnici zostávajú. Túto vetu povie protagonista románu Víctor Dalmau básnikovi Pablovi Nerudovi po vojenskom prevrate v Čile v roku 1973, keď bola zvrhnutá vláda demokraticky zvoleného socialistického prezidenta Salvadora Allendeho. Aj samotný názov románu Isabel Allende Dlhý lupeň z mora je inšpirovaný Nerudom. V jednej básni predstavuje básnik svoju krajinu, ktorá sa vinie ako úzky a dlhý pás pozdĺž horského pobrežia oceánu: Dlhý lupeň mora a vína a snehu (Largo pétalo de mar y vino y  nieve).

Pocta nielen Nerudovi

Každú z trinástich kapitol uvádza Nerudov verš. Román však nie je len poctou Nerudovi, ale aj činu, na ktorom sa významne podieľal Neruda a čilský štát za vlády prezidenta Pedra Aguirre Cerdu (1938 – 1941). Keď vojská generála Franca v španielskej občianskej vojne krvavo potlačili republikánov, Pablo Neruda sa osobne podieľal na organizácii transportu viac ako dvetisíc vojnových utečencov do Čile. Zaobstaral nákladnú loď a dal ju upraviť tak, aby pojala také množstvo ľudí. „Plavba nádeje“, ako nazvali exulanti cestu loďou Winnipeg, sa zavŕšila začiatkom septembra 1939, keď loď zakotvila v prístave Valparaíso. Neruda sa zaslúžil nielen o transport migrantov, ale aj o ich integráciu a uplatnenie v cudzej krajine. I keď vtedy mali mnohí Čiľania z migrantov a ich revolučných názorov obavy, v krajine prevážila atmosféra solidarity s utečencami a v konečnom dôsledku to Čile významne kultúrne obohatilo a ekonomicky posunulo vpred.

Jedným z migrantov a účastníkov tejto plavby bol aj protagonista románu Víctor Dalmau. Hovorí sa, že dejiny a ľudské osudy sa opakujú. Práve to sa stalo aj Víctorovi. V roku 1939 sa ako vojnový utečenec dopravil do Čile na lodi nádeje a po Pinochetovom puči v roku 1973 musel aj s rodinou nanovo emigrovať. Keďže sa nemohol vrátiť do vlasti, kde bol stále pri moci Franco, emigroval do vtedy demokratickej Venezuely. Keď frankistické represie v Španielsku zoslabli a do krajiny sa dalo vrátiť, Víctor a jeho rodina stáli pred dilemou, či je ich vlasťou Španielsko, kde sa za tie roky všetko zmenilo, alebo Čile, kde si našli prácu a priateľov.

Predobraz v reálnej postave

To je v krátkosti zápletka románu, ktorého jeho autorka, čilská spisovateľka Isabel Allende (1942) je u nás už známa. Z jej mimoriadne bohatej románovej tvorby bolo do slovenčiny doteraz preložených osem titulov, vrátane toho najslávnejšieho Dom duchov (La casa de los espíritus, 1982), ktorým sa zaradila k plejáde slávnych autorov magického realizmu. Jeho stopy nájdeme aj v románe Dlhý lupeň z mora, hoci spisovateľka sa v posledných rokoch uberá novými umeleckými cestami. Ako sa neraz vyjadrila, v každom z jej románov je niečo z jej života. Jej postavy majú často predobraz v realite. V tomto prípade bol predobrazom protagonistu španielsky emigrant Víctor Pey Casado. Spisovateľka ho spoznala, ako uvádza aj v záverečnom Poďakovaní, vo Venezuele, v čase, keď tam sama žila ako emigrantka (pripomeňme, že bola neterou zvrhnutého čilského prezidenta Allendeho). Víctor jej rozpovedal svoju životnú odyseu, ako sa po vojnových útrapách dostal aj s rodinou do francúzskeho koncentračného tábora, kde španielskych emigrantov nečakali s otvorenou náručou, a akou nádejou pre nich bola možnosť začať nový život v Čile, ktorý násilne prerušil  vojenský prevrat v roku 1973. Víctora, ktorý bol priateľom prezidenta Allendeho, internovali a kruto mučili. Keď sa mu podarilo z väzenia oslobodiť, emigroval do Venezuely.

V dnešných časoch vojny za našimi hranicami, jej krutosti a obetí, migrácie, vykorenenosti, pomôže čítanie románu Dlhý lupeň z mora väčšmi otvoriť oči a lepšie pochopiť veci, ktoré sa dejú okolo nás.

Tento román však nie je len o útrapách a hrôzach, ktoré so sebou priniesla španielska občianska vojna, o živote v emigrácii, o vojenskom prevrate v Čile a o hľadaní koreňov, ale aj o láske a spletitých partnerských a rodinných vzťahoch. Isabel Allende sa opäť prejavuje ako mimoriadne talentovaná rozprávačka. Stretávame tu viacero podôb lásky, od mladíckeho ošiaľu a zakázanej lásky až po zrelú materinskú a partnerskú lásku, v ktorej sa koncentruje to najpodstatnejšie zo života, ale ktorej nechýba ani vášeň. Tému zrelej lásky spisovateľka, stále príťažlivá a energická osemdesiatnička, ktorá v osobnom živote už veľa prežila, úspešne rozvíja najmä vo svojich posledných románoch. Jedným z nich je aj román Japonský milenec (Slovart, 2018). Do slovenčiny ho preložila Eva Palkovičová, ktorú dnes už môžeme považovať za „dvornú“ prekladateľku próz Isabel Allende a slovenská verzia jej najnovšieho románu nestráca nič z kvalít svojej pôvodiny.

Paulína Šišmišová   (1953)

Romanistka, pôsobila na FiF UK v Bratislave. Venuje sa reflexii a prekladu literatúry písanej po španielsky. Je spoluautorkou monografie Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (2021) a desiatok štúdií o významných postavách španielskej a hispanoamerickej literatúry a filozofie (J. L. Borges, C. Fuentes, J. Ortega y Gasset, E. Sabato, M. de Unamuno a iní).

Isabel Allende: Dlhý lupeň z mora

Preklad: Eva Palkovičová

Bratislava: Slovart, 2023