Stretnú sa aligátor, skarabeus a sršeň...

Slovenský nadrealizmus sa dočkal výpravnej publikácie vyskladanej z korešpondencie autorov tejto avantgardy na slovenský spôsob. Postarali sa o ňu autori Dušan Teplan a Marián Kamenčík a vydalo ju FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania v rámci edície MONOLIT – monografie literárnej vedy. Slovenský nadrealizmus v korešpondencii (1935 – 1948) dostal grafickú úpravu z dielne Márie Čorejovej s ilustráciami Jána Juhaniaka. Recenzentmi boli Jana Juhásová, Jaroslav Šrank, Ján Gavura, Michal Habaj. Toľko výpočet mien na úvod.

490 listov z verejných a osobných literárnych archívov v rozsahu 848 strán prináša ďalšie mená, tentoraz už odosielateľov a adresátov spomedzi nadrealistického okruhu. Sú tu všetci: známa sedmička básnikov (Brezina, Bunčák, Fabry, Lenko, Rak, Reisel, Žáry), teoretici i organizátori hnutia (Bakoš, Považan), knižní redaktori, vydavatelia, výtvarníci a mnohí ďalší spolupracovníci a priatelia, bez ktorých by obraz nadrealizmu nebol úplný. Slovenská avantgarda v obálke. K tomu štúdia, obrazová príloha, kalendárium a ďalšie nenahraditeľné súčasti monografie takéhoto formátu. Samostatnú kapitolu tvoria Otvorené listy slovenského nadrealizmu. Práve korešpondencia a otvorené listy dopĺňajú mnohé biele miesta v histórii tohto umeleckého smeru, keďže „slovenský nadrealizmus nebol vo svojich začiatkoch formulovaný žiadnym manifestom, hoci sa objavili pokusy aj v tomto smere. Prezentoval sa najmä šírkou svojho pôsobenia v spojení s ďalšími avantgardnými úsiliami v celej národnej kultúre“ (s. 8).

Anekdotické vyznenie niektorých listov približuje zmysel pre humor, ktorý predstaviteľom slovenského nadrealizmu rozhodne nechýbal. Mikuláš Bakoš napríklad takto prehováral do duše Jaroslavovi Honzovi (Dubnickému): „Čakáme Ťa tu už vyše týždňa. No iste si odložil všetko, aby si čím prv dokončil dizertačku. Ak si, pravda, neobjavil v Trnave niečo nežného, čo Ťa ,zbavuje nudyʻ. Ináč som rád, že už máš dizertačku – ako predpokladám – hotovú a v júni budeme oslavovať promóciu. Myslím, že bolo zbytočné dať si na diz. tak záležať, keď prešli také ako Kálmánov životopis Klemensa.“ (s. 322) Humor je priamo spojený s ďalšou významnou charakteristikou nadrealistov, a tou je hravosť, ktorá sa stala inherentnou súčasťou korešpondencie, ako dokazuje tento list Michala Považana Štefanovi Žárymu: „Milý Štefan, lístok, ktorý sme Ti poslali z Astorky, úmyselne sme tak podpísali, aby si špekuloval, čo sa to vlastne stalo, keď naraz sedím pri champagnskom.“ (s. 448)

Z publikácie Slovenský nadrealizmus v korešpondencii (1935 – 1948) sa môžeme dozvedieť mnoho podstatného. Okrem iného aj to, akú významnú úlohu zohrávala korešpondencia, ale predovšetkým priateľské vzťahy, ktoré zastupovala, v živote nadrealistov. Július Lenko na margo toho Mikulášovi Bakošovi adresoval tieto riadky: „Milý Kola, už dávnejšie som Ti nič nenapísal, ani Ty mne, nuž aby sme celkom nepotrhali priateľské styky, píšem Ti o všeličom pár slov.“ (s. 590) Tých „pár slov“, ktoré si umelci z času na čas vymenili, dnes predstavuje kľúč k pochopeniu ich tvorby a kontextu, v ktorom vznikala.

Takúto publikáciu slovenský nadrealizmus potreboval, ba čo viac, zaslúžil si ju. Ako autori sami uvádzajú v štúdii, ktorá monografiu otvára: „Listy zároveň vytvárajú rozsiahly rámec na ich interpretačné uchopenie viacerými vednými disciplínami. (...) Okrem toho listy prispievajú k poznaniu dobovej politickej situácie, jej oficiálnej prezentácie i ,zákulisnýchʻ aspektov.“ (s. 11) Pre všetky súčasné i budúce generácie bádateľov je to bezmála Ariadnina niť v bludisku nadrealistického okruhu autorov, ich priateľov a spolupracovníkov. Nie všetko je potrebné rozpletať, nie všetko je možné rozpliesť. O to zaujímavejšie je len tak si listovať touto korešpondenciou a nechať pred sebou na chvíľu vyvstať istý výsek literárneho života daného obdobia. Predstaviť si, aké to asi muselo byť, keď sa vo vieche v poznámkach a listoch načarbaných na stole oliatom absinthom stretli aligátor, skarabeus, šršeň a k tomu zopár umelcov...