Od traumy ku groteske

Joan je manželkou egocentrického Arthura, ktorý väčšinu času trávi prelietavaním z jedného ľavicového hnutia do druhého. Ako Louisa K. Delacourtová je autorkou populárnych románov pre ženy, na ktorých tajne pracuje. Tento pseudonym si zvolila na počesť tety Lou, jedinej príbuznej, ktorá sa o ňu v detstve s láskou starala. Hlavná hrdinka bola kedysi nešťastná tučná tínedžerka, ale táto jej identita je rovnako tajná: Arthur sa nikdy nesmie dozvedieť, že jej príbehy o stredoškolskej popularite a roztlieskavaní sú lži. Z obézneho a zakomplexovaného dievčaťa sa Joan stane krásnou ženou, ktorá prelietava od milenca k manželovi, z Kanady do Británie a do Talianska, od brakových románov ku knihe poézie, Pani Veštba. Teraz však hrozí, že vyjdú najavo všetky jej tajomstvá – hororové romány, obezita, osamelosť, traumatické detstvo aj jej milenec, ktorý si hovorí „Kráľovský dikobraz“ a organizuje avantgardné výstavy mrazničiek plných zabitých zvierat. Joan znovu uteká, strihá si vlasy, mení výzor, predstiera vlastnú smrť, aby utiekla od svojich problémov.

Postavy ako vlastné karikatúry

Tragická kniha o traume, ktorá spúšťa krízu identity, sa premieňa na komický román plný groteskných zvratov a nešikovných únikov, takých symptomatických pre brakové romány, aké Joan píše pre svoje čitateľky: „Vôbec by nedokázal pochopiť túžbu, kvintesenciu potreby mojich čitateliek uniknúť, ktorej som ja rozumela až pridobre.“ (s. 36) Ako hrdinka sama hovorí, „ja viem o úniku všetko, vyrástla som v ňom.“ (s. 36)

To, čo sa dozvedáme o jej detstve, najmä o zatrpknutej, náročnej matke, do istej miery vysvetľuje jej zúfalé podvody. Perfekcionistická a chladná matka, nešťastný osud Joaninho otca a láskavá teta, u ktorej hrdinka nájde útechu, ale aj únik v podobe brakovej literatúry a jedla. Všetky postavy postupne strácajú realistické kontúry a stávajú sa svojimi vlastnými karikatúrami. Podobne pôsobia aj ďalšie jednorozmerné postavy, s ktorými Joan narába ako s rekvizitami.

Atwood napísala román Pani Veštba už v roku 1976. Kniha v sebe zahŕňa prvky rozprávky, červenej knižnice a gotického románu. Je to román zaoberajúci sa problémom identity, ženskej roly, ale aj telesnosťou, keďže hlavná hrdinka je v detstve morbídne obézna a neskôr schudne a skrásnie. Táto prvá metamorfóza vedie k sérii telesných a psychologických zmien. Rozprávačka ako tajná autorka gotických románov a ikonická spisovateľka Pani Veštba sa v rýchlom slede neustále konštruuje. Joan Forsterová kompulzívne prepisuje vlastný príbeh palimpsestovým spôsobom; spod novej vrstvy nápadne presvitá pôvodný príbeh nešťastného dievčaťa šikanovaného kamarátkami aj vlastnou matkou.

O strachu s iróniou a humorom

Atwood v románe verbalizuje úzkosti, potlačené túžby aj neželané pocity (hnev, žiarlivosť, strach z materstva, smútok a osamelosť), ktoré sú v konflikte so sociálnymi konvenciami a optimizmom povojnových rokov. Typické obavy hrdiniek historických hororových románov Atwood spracúva ironizujúcim spôsobom, pretože na jednej strane tieto strachy priznáva, na druhej strane sa z nich vysmieva: „Predtým na mňa nikto nepopiskoval, moje podobizne neviseli vo výťahoch, nikdy nikto za mnou nekráčal v prázdnych uličkách. [...] Aj keď ma moja matka varovala pred zlými mužmi v rokline, v čase mojej puberty už jej varovania zneli akosi duto. Zjavne si nevedela predstaviť, že by ma vôbec niekto niekedy obťažoval, nuž a ani ja som si to nevedela predstaviť. Bolo by to ako obťažovať obrovskú basketbalovú loptu“ (s. 137). Humor tak zvýrazňuje mnohotvárnosť ženskej skúsenosti. Autorka prepisuje limity gotických románov portrétovaním ženy, ktorá nie je ani dobrou, cnostnou a vernou manželkou, ani manipulatívnou zvodkyňou, iba paródiou týchto pólov. Joan túži stvárniť krehkú hrdinku romantických románov, zároveň jej tento typ lezie na nervy, pretože je pre ňu takýto ideál nedosiahnuteľný. A tak aspoň napodobňuje ich výzor, gestá a oblečenie.

Joanina fiktívna autobiografia ponúka niekoľko verzií, ktoré spolu vôbec neladia a vytvárajú dojem klamstva, ale aj komickej grotesky. Hrdinkin životný príbeh sa prepletá s časťami z jej gotických románov, ktoré zrkadlia jej život, ale ponúkajú omnoho luxusnejšiu a vzrušujúcejšiu verziu. Paralelným dejom je aj mýtická kniha Pani Veštba, ktorú píše metódou automatického písania. Text románu je cirkusovou šou, v ktorej sa hrdinovia zväčšujú a zmenšujú, stávajú sa viachlavými aj bezhlavými príšerami. Tieto transformácie sú plné dezilúzií, snových halucinácií, paradoxov a medzier, ktoré pre čitateľa predstavujú hádanky.

Hoci autorka napísala aj lepšie romány, slovenský preklad je pre čitateľov prínosom. V slovenskej verzii sú s krásnou a veľmi výstižnou obálkou načrtnuté témy, ktoré neskôr rezonujú v úspešnom Príbehu služobníčky, Neveste zbojníčke, Volali ma Grace (všetky v prekladoch Jany Juráňovej) a v ďalších pútavých dielach. Preklad je miestami zaťažený anglickou syntaxou, napriek tomu je zrozumiteľný a sprístupňuje slovenským čitateľom náročný štýl Margaret Atwood.

Katarína Labudová (1976)

Získala doktorát z literárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood a Angely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. Vo vydavateľstve Palgrave Macmillan jej vyšla kniha Food in Margaret Atwood’s Speculative Fiction (2022).