Desať rokov samoty

Veď kto z nás niekedy márne nečakal na zaslúženú odmenu a neskrýval, že je na konci so silami (Plukovníkovi nemá kto napísať), kto z nás niekedy neblúdil po cudzom meste a necítil sa na smrť sám (Kvapky krvi v bielom snehu) či nemal dojem, že svet ovládajú starí, nemohúci, groteskní generáli (Patriarchova jeseň). Kto z nás si aspoň raz – ako chorý, životom zdeptaný Simón Bolívar v románe Generál v labyrinte – nepomyslel, že všetko, o čom kedy sníval, sa skončilo ako katastrofa. Ako často už všetci vedeli, čo sa stane, len my nie (Kronika vopred ohlásenej smrti), koľko ráz sme ľúbili a trpeli, lebo so šťastím prichádzajú aj démoni a láska prichádza niekedy až celkom na konci, no napriek tomu prináša nádej, že všetko prekoná, aj choleru. A pritom písal celý čas o svojom Maconde, o Kolumbii, o Latinskej Amerike, o ktorej nás toľko naučil. O jej dejinách, objavovaní, dobýjaní, o osloboditeľských vojnách, o budovaní nových republík a znovu o ďalšom dobývaní, ekonomickom, ideologickom, vojnovom, drogovom, a jeho devastačnom vplyve na kontinent.

Mal rád Kubu a udržiaval vzťahy s Fidelom Castrom, ale podporoval aj mladých latinskoamerických intelektuálov a filmárov, čítali ho a stretávali sa s ním viacerí americkí prezidenti. Podal literárne svedectvo o situácii v Čile po pinochetovskom puči a spracoval svoje spomienky na cestovanie po niekoľkých krajinách bývalého sovietskeho bloku.

Na Slovensku od roku 1969

Na Slovensku sme sa s tvorbou Gabriela Garcíu Márqueza stretli prvý raz v roku 1969 v antológii Dni a noci Latinskej Ameriky, do ktorej zostavovateľ, Čiľan Yerko Moretić, vtedy lektor na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, a prekladateľ Vladimír Oleríny zaradili poviedku Baltazárovo zázračné popoludnie. V roku 1971 uverejnil časopis Revue svetovej literatúry pomerne rozsiahly „márquezovský“ blok: kompletnú novelu Plukovníkovi nemá kto napísať v preklade Vladimíra Olerínyho, jeho autorský článok Prvý hispanoamerický bestseller, prezentujúci román Sto rokov samoty, a rozhovor Garcíu Márqueza so španielskym novinárom Josém Domingom, ktorý preložila Nélida Noskovičová. V tom čase bol už román Sto rokov samoty známy aj na Slovensku z čerstvého prekladu Vladimíra Medeka do češtiny a vďaka aktivite hispanistky a redaktorky vydavateľstva Tatran Jarmily Srnenskej sa pripravoval jeho preklad do slovenčiny. Napokon vyšiel až v roku 1973 a jeho autorom bol vtedy mladý hispanista Ivan Puškáč. Odvtedy je na Slovensku prítomný prakticky stále a v kontexte vydávania diel hispánskych autorov si drží jednoznačné prvenstvo. Doteraz vyšiel v siedmich vydaniach, zaslúžili sa o to tri vydavateľstvá: Tatran (1973, 1984), Ikar (1999, 2002, 2004, 2008) a Slovart (2017).

Dielo Gabriela Garcíu Márqueza sa na Slovensku číta v prekladoch šiestich prekladateľov, ktorí čitateľom ponúkli svoje videnie a svoju interpretáciu autorovho literárneho sveta, pretaveného do prepracovaného, obrazne sýteho a jazykovo bohatého textu. Doteraz sa s tým všetkým popasovali Vladimír Oleríny, Ivan Puškáč, Jarmila Srnenská, Peter Brabenec, Martina Slezáková a Eva Palkovičová. Väčšina prekladov bola bohato reflektovaná v slovenskej tlači, autorovi a jeho dielu venovali pozornosť novinári aj domáci autori. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia Márquez rozšíril spolu s ďalšími hispanoamerickými autormi svojej generácie (Mario Vargas Llosa, Carlos Fuentes, Julio Cortázar, Miguel Ángel Asturias) naše estetické videnie sveta o svojský magický, fantastický a mytologický rozmer, ktorý z jeho kníh nikdy celkom nevyprchal, hoci sa v každom novom diele snažil úspešne ukázať, že svoje príbehy vie vyrozprávať mnohorakým spôsobom.

Radosť z rozprávania

No nech dáme na dielo Gabriela Garcíu Márqueza akúkoľvek reklamnú nálepku, vnímavý čitateľ si v jeho knihách vychutná radosť z rozprávania, pochádzajúceho z orálnej tradície juhoamerického kontinentu a z osobnej skúsenosti, ktorú získal v detstve prežitom u starých rodičov, obklopený širokým príbuzenstvom nadaných rozprávačov. Už prvá slávna veta zo Sto rokov samoty, ktorú poznajú naspamäť mnohí čitatelia, nás uvedie do mechanizmu márquezovského rozprávania. Som tu, rýchlo vám prezradím, čo sa stane, ale najprv vyrozprávam, čo sa už stalo. Na všetko si možno v pravý čas nespomeniem, ale vrátim sa, zopakujem, a hoci sa pritom trochu zamotám, to nič, môj príbeh je taký zaujímavý, že na logike a tradičnom postupe nezáleží. A tak čaruje, spriada neuveriteľné historky, mužskí hrdinovia sú obdarení všetkým, čo majú hrdinovia mať, a niekedy je to také zveličené, že aj prísni cenzori v našich krajinách mali čo robiť, aby ustriehli vhodnú mieru márquezovskej hyperboly. Pri jeho ženských postavách nikto nepochybuje o ich ženskosti, sú to silné a milujúce matky rodu aj nežné malé markízy zničené láskou, cisárovné noci, všakovaké pobehlice, učiteľky života. Jeho hrdinovia a hrdinky majú gráciu a hrdosť, nikto sa nečuduje, čo prežívajú, lebo život je taký, neuveriteľný, a všetci túžia po láske. V rôznom veku, v rôznych podobách. Tomuto hľadaniu sa nevyhol ani v poslednom románe, ktorý bol publikovaný ešte pod jeho osobnou gesciou a na Slovensku vyšiel v roku 2005 pod názvom Spomienka na moje smutné pobehlice. Už originálna obálka španielskeho vydania (na bielej obálke odchádza mierne prihrbený bielovlasý muž v bielom plátennom obleku) naznačovala, že sa blíži autorova rozlúčka s čitateľmi. V príbehu deväťdesiatročného starca, ktorý chce narodeniny stráviť po boku mladučkej dievčiny, nájdeme obľúbené hudobné, výtvarné a literárne motívy, ktoré García Márquez tak rád prezentoval aj vo svojich predchádzajúcich dielach. Ako prekladateľka som prítomnosť týchto alúzií chápala ako milé autorské gesto, poďakovanie za inšpiráciu a celoživotnú radosť.

V plánovanej životopisnej trilógii, z ktorej napokon vyšiel len prvý diel (na Slovensku v roku 2004 pod názvom Román môjho života), sa autor dostal „iba“ po obdobie pred napísaním románu Sto rokov samoty. Zamýšľaný autorský projekt, na ktorý sa tešili mnohí čitatelia, nahradil životopis, ktorý na základe dlhoročnej spolupráce s Garcíom Márquezom spracoval profesor Gerald Martin z pittsburgskej univerzity. To spolu so správami o zhoršujúcom sa zdravotnom stave potvrdilo, že autor sa chystá na postupný odchod z literárnej scény. Na Slovensku kniha vyšla v roku 2009.

Gabriel García Márquez nás však celkom neopustil ani po roku 2014, zostal s nami vďaka novým vydaniam svojich diel. V roku 2016 vyšli opätovne jeho poviedky z počiatočného obdobia Oči modrého psa (Slovart), v roku 2017 novela Kronika vopred ohlásenej smrti (Slovart), Sto rokov samoty (Slovart) a Láska v čase cholery (Ikar 2017, Slovart 2018).

Mágia slova

Možnosť prekladať diela Gabriela Garcíu Márqueza považujem za prekladateľské šťastie. V tých štyroch dielach (Dvanásť príbehov z cudziny, O láske a iných démonoch, Spoveď stroskotanca, Spomienka na moje smutné pobehlice) má jeho text iné podoby ako tradične vnímaná magicko-realistická, napriek tomu je aj v nich mágie nadostač. Mágie slova, melodickej vety, obraznosti, prostredníctvom ktorej vidíte všetko ako vo filme. Každý z tých prekladov bol iný. V poviedkach záležalo na každom slove, aby vynikli pointy a krásne vystavané záverečné pasáže. Do prekladu tragického príbehu lásky pátra Rosauru k mladučkej markízočke som chcela od prvej vety dostať pach rozpadajúceho sa mesta, špinavej kobky, mokrých dlaždíc v patiu a prenikavú vôňu gardénií. Spoveď stroskotanca je číry text bez jediného slova navyše, flóra, fauna, loď, muž a more a príslušná terminológia. Štvrtý preklad (Spomienka na moje smutné pobehlice) som pokladala za posledný, hoci zo španielskych zdrojov prichádzali správy, že autor napriek zdravotným problémom pracuje na ďalších textoch.

Ako prekladať nedopísaný text

Novela (vplyvom životných okolností možno skôr rozpracovaná skica) Uvidíme sa v auguste, ktorá napokon po dlhších a zaujímavých autorských aj editorských peripetiách vyšla celosvetovo a aj u nás 6. marca 2024 vo vydavateľstve Slovart, je pripomienkou desiateho výročia autorovej smrti. Tvorí ju šesť kapitol o Ane Magdalene Bachovej, zrelej žene, manželke a matke, ktorá chodí každý rok 19. augusta na mamin hrob na istom karibskom ostrove, položí jej naň kvety (tentoraz gladioly) a do ranného odchodu trajektu má čas na malé erotické dobrodružstvo. García Márquez píše o túžbe ešte zažiť niečo pekné, nové a vzrušujúce a o odvahe pokúsiť sa o to, hoci hrdinkine stretnutia nie vždy dopadnú podľa jej predstáv. Prekladateľsky to bola pre mňa celkom nová skúsenosť: ako prekladať nie celkom dopísaný text, ako zachovať pre čitateľa miesta, ktoré už chorý autor nedopracoval a po zvážení ani editor do nich nezasiahol a nechal ich v surovom stave? Starostlivo pripravené originálne vydanie však ide v ústrety autorovi aj čitateľovi, naznačuje mu, že číta rukopis v nie finálnej fáze spracovania, že je to najmä svedectvo o tvorivom a ľudskom zápase, v ktorom vzniká umelecký text. Slúži na to predhovor synov, na konci autorov podpis akoby na rozlúčku, editorov doslov vysvetľujúci postup pri príprave vydania a dojímavé faksimile niekoľkých strán rukopisu s autorovými roztrasenými, často už nečitateľnými poznámkami. Posledná kniha Gabriela Garcíu Márqueza tak uzatvára dielo nositeľa Nobelovej ceny za literatúru ľudským odkazom: takto som pracoval, takáto bola mágia môjho písania, no bez schopnosti tvoriť už nie som ničím.

Našťastie, v jeho knihách všetko žije ďalej a naša čitateľská samota je s nimi oveľa znesiteľnejšia.