Búrať mýty

História je vďačnou barličkou, ktorou sa vo verej­nom priestore oháňajú takzvaní vlastenci od nepamäti. Rovnakí, ktorí potom pri chúlostivej otázke zvyknú odpovedať „Neviem, nie som histo­rik.“ História sa ohýba, deformuje, vyberá sa z nej to, čo nám vyhovuje. Snaha o relativizáciu zla a podsú­vanie jej alternatívnych výkladov nie je v našej spoločnosti novinkou, je však viditeľnejšia a prenik­la aj do výkonnej moci štátneho aparátu. História však aj varuje. A v rôznych obmenách sa opakuje.

Nové generácie historikov pracujú na výskume „kontroverzných“ období našich dejín, dopĺňajú ich novými faktami, kladú dôležité otázky a otvárajú citlivé témy, ktorých je stále neúrekom. 20. storočie s dvoma totalitami, dvoma svetovými vojnami a holokaustom a v nich naše postoje, výhry a prehry, naše viny. Ešte stále je potrebné zoškrabávať ideologické nánosy, ktorými sú obalené interpretá­cie kľúčových udalostí a úloh jednotlivých aktérov, a zároveň poukazovať na takmer neznáme momenty. Je nutné dejiny demytologizovať, aby sme sa s minulosťou vyrovnali a pochopili našu súčasnosť. No ako výsledky práce historikov dostať nielen k špecialistom z odboru a študentom, ale aj k širšej laickej verejnosti?

Dejiny uprostred davu

V susednom Česku žne veľký úspech podcastový formát Přepište dějiny!, za ktorým stoja historik Michal Stehlík a publicista Martin Groman. Začínali z núdze počas pandémie, keď chceli zmysluplnou aktivitou vyplniť bezkontaktné obdo­bie lockdownu. Nadšené ohlasy im však nedovolili po covide skončiť; za sebou majú vyše dvesto dielov s týždennou počúvanosťou viac ako 40-tisíc poslucháčov. „Tri roky sa nám deje ‚zázrak‘ vo verejnom priestore bez toho, aby to bol náš plán. Česká spoločnosť je hladná po súčasných dejinách. Mladí ľudia nám hovoria, že vďaka nám zmaturovali z dejepisu, študenti sa mi odrazu húfne hlásia na prednášky o slovenských dejinách. Zistili sme však, že najväčší záujem je u našich vrstovníkov, ktorí mali dejepis v 80. a 90. rokoch a majú deficit, preto­že mnohým otázkam nerozumejú a hovoria nám: tak nám teda povedzte prečo!“ vysvetľuje Michal Stehlík a s úsmevom dodáva, že ak by tušili, kam sa so svojím formátom dostanú, pristupovali by zodpovednejšie aj k názvu, ktorý je síce mnohovýz­namový a úderný, no vznikol len ako alúzia na exaltovaného komentátora olympijského hokejové­ho finále v Nagane.

Ich formát však nespočíva iba v podcaste. Patria k nemu aj doteraz vydané tri knihy a množstvo živých nahrávok v regiónoch. Prešli už štyridsať miest a čakajú ich debaty aj v krajanských komuni­tách v zahraničí. Ich atmosféru približuje Martin Groman: „Keď vycestujeme na miesta ležiace na území bývalého protektorátu, tí ľudia chcú témy prezidenta, manželky prezidentov, osmičkové roky, ale keď hovoríme s ľuďmi v bývalých Sudetoch, tam chcú ako tému seba a žiadajú – vysvetlite nám, kto sme. Príďte nám povedať, aké to tu bolo, my tomu nerozumieme, nemáme si čo pamätať, nikto nám to nepovedal. V diskusii padajú otázky, ktoré sa vyslovene viažu na identitu a potom, ako napríklad v Chomutove, sa sami medzi sebou začnú baviť, čo to znamená žiť v regióne, ktorý má takýto ťažký osud, a končí sa to na jednej strane výzvou k spoloč­nej modlitbe a na druhej strane vyčíslením, koľko republiku stálo, že vyhodila Nemcov. A keď tam tak sedím, pýtam sa sám seba: je to prednáška alebo spoločná terapia?“

Ich úspech nie je založený iba na populárnom formá­te, ale hlavne na spôsobe, akým sa na dejiny pozerajú, ako témy spracúvajú a ako ich vedia podať. V živom nahrávaní hrá na rozdiel od knižných publikácií významnú úlohu vtip a irónia. Je to v istom zmysle historická šou. „Jedna vec je, že autor potrebuje čitateľa, ale oni pochopili, že potrebujú aj nečitateľa, resp. adresáta, ktorý sa tak ľahko k nejakej historickej reflexii nedostane, a potrebujú na to iný žáner. Mal som tú česť byť účastníkom jedného živého nahráva­nia a vtedy som pochopil, že toto je spôsob, ako môžete históriu aj problematizovať, dokonca aj nastavovať spoločnosti krivé zrkadlo a že tá spoloč­nosť to zoberie. Keď som videl Gromana a Stehlíka v akcii, spomenul som si na lepšie časy Voskovca a Wericha alebo na Lasicu a Satinského. Myslím si, že ten žáner je nezadržateľný, chcú ho adresáti a zrejme aj autori, je v mnohom podnetný a inšpiratívny aj pre slovenského poslucháča,“ hovorí Rudolf Chmel. V Bratislave uvádzal krst ich tretej knižnej publikácie o hrdinoch a antihrdinoch českých dejín, na ktorom sa zišlo aj množstvo slovenských historikov.

Nesiahajte na hrdinov!

Ivan Kamenec o knihe povedal: „Ak má história skutočne plniť svoje poslanie, musí niečo hovoriť k súčasnosti. A táto kniha k súčasnosti skutočne hovorí. Je s ňou prepojená historickými faktami a súvislosťami. To, čo sa deje okolo nás, tú knihu robí nezvyčajne aktuálnou. Je z tej skupiny populárno‑historickej literatúry, ktorá vedome demytologizuje vlastné národné a štátne dejiny. Zdá sa mi, že oficiál­ne u nás, nemyslím profesionálnych historikov, ale spoločenskú klímu a jej terajších, ale aj iných pred­staviteľov, sa ide opačným smerom, znovu k mytolo­gizácii, heroizácii a úplne odmietajú kritickú sebareflexiu vlastných dejín. Nijaká spoločnosť nie je voči mytologizácii dejín imúnna, tým horšie, keď to v spoločnosti podporuje politické ciele. Snaha o de­mytologizáciu je nevďačná úloha. Kto sa o ňu pokúsil, a netýka sa to len historiografie, bol napádaný ako nepriateľ štátu, cirkvi, národa. Je všeobecne známe, že keď dnes prichádza historik s novou tézou, myš­lienkou, čitateľ to nemá rád. Chce počuť len to, čo si sám myslí, a keď to nepočuje, začne – v lepšom prípade – podozrievavo hľadieť na historika alebo ho začne považovať za nepriateľa.“

Na Slovensku existuje celý rad historických postáv, ktoré neprešli potrebnou odbornou reflexiou. Sú hrdinami, na ktorých sa nesiaha, či už ide o politiku, alebo aj literatúru. Máme tu spisovateľov tvoriacich národný kánon, no v skutočnosti ich tvorbu málokto pozná a nik o nej nepolemizuje. Ich kritika by vyvola­la vášne. Česko je v tomto ohľade o čosi otvorenejšie.

Michal Stehlík sa až na pár výnimiek nestretol s ne­gatívnymi reakciami, aj keď rozoberali kontroverzné témy. „Možno je to aj tým, že Česi sú voči niektorým veciam chladní a emócia z tých dejín nie je vyhrote­ná. Je tam záujem, ale nie jednostrannosť. Alebo na nás jednoducho neprídu ľudia, ktorí sú vyhrotení. Chodia tí, ktorí sa zaujímajú, ktorí chcú vedieť, kde žijú. Občas sa ozve kritickejší výkrik, keď sa dotkne­me Slovenska, napríklad pri Dubčekovi. Najostrejšie reakcie sme mali, keď sme robili poľsko‑československé vzťahy na Těšínsku – ozvali sa organizácie z poľskej strany, že na hrdinov sa nesiaha, že sme to urobili zle a máme to napraviť. Špecifickým prípa­dom bol podcast o Krylovi, po ktorom sme vnímali urazené reakcie, akoby sme ľuďom vzali niečo, čo mali vo svojej pamäti uložené ako jasné a pozitív­ne, akoby sme im siahli na generačnú nostalgiu. Úsmevná reakcia prišla po podcaste o Jánovi Masarykovi od jednej poslucháčky – už ho nemám tak rada ako predtým. Akoby sme politikov mali mať radi! A to sme ešte nezačali spochybňovať pomník Václavovi Havlovi…“

Zdroj: prepistedejiny.cz