Za Dominikou Madro

Sú to presne štyri roky, čo som v redakcii Knižnej revue čakala príchod novej kolegyne. Bol máj 2020, tretí mesiac protipandemických opatrení... Vedela som, že Dominika Madro je úspešne začínajúca prozaička. Keď sa otvorili dvere, do miestnosti vkročila dievčina v polobotkách na krikľavo červených opätkoch. S nenápadne šibalským úsmevom sa predstavila: volám sa Dominika Petríková. Pravá Uhorka z Myjavy, pomyslela som si. (Ako to, Dominička, že si ten okamih tak presne pamätám...?)

Dychtivo sa pustila do redakčnej práce a všetkého nového. Spolu sa nám podarilo rozbehnúť  novú etapu Knižnej revue, ako ju poznajú čitatelia aj dnes. Bolo to náročné obdobie redizajnu, ozajstné dobrodružstvo v časoch korony. Napínavé a  inšpiratívne. Vtedy nám všestranne pomáhal aj Peter Sajkala, budúci Dominikin manžel, s ktorým sa zoznámila v skupine historického šermu. Zaľúbený mladý pár na pohľadanie...  

Na stránkach Knižnej revue Dominika spestrila reflexiu žánrov fantasy a sci-fi literatúry, posilnila rozprávkové portfólio, rozšírila okruh stálych recenzentov KR.

Pre protikovidové opatrenia však boli zrušené všetky naplánované prezentácie jej knižnej prvotiny Svätyne. V Budapešti odložili stretnutie úspešných literárnych debutantov z krajín V4, kam sa Dominika veľmi tešila. Jej sklamania sme v redakcii prežívali spolu. O rok neskôr, keď sa malo podujatie predsa len slávnostne uskutočniť, sa tam už Dominika nedostala pre zlý zdravotný stav. Svoju druhú knihu, mytologickú fantasy Dediči posmrtnej ríše, už písala v situácii, keď sa nádej na uzdravenie striedala s novými atakmi neústupčivej choroby...

Tajomstvo Dominikinej osobnosti je skryté v jej prózach. Jej bohatý vnútorný svet mal veľa zákutí, ale aj osvetlených palácov. Podmanivá bola jej muzikálnosť, jej sila a viera v lásku, jej iskrivý „škorpiónsky“ humor.

Česť Tvojej pamiatke, drahá Dominika. Ďakujem Ti za to, ako si sa dokázala podeliť so svetom o svoju vnútornú hĺbku.

Tina Čorná, šéfredaktorka Knižnej revue 2020 – 2022  

***

Prvý raz som počula krásny mäkký hlas Dominiky Madro v rozhlase a krátko nato som ju stretla naživo v Strečne, kde bola práve na výlete. Od prvého rozhovoru ma fascinovalo, ako uvažovala o literárnom rozprávaní, postavách a procesoch tvorby. Okrem toho, že bola nadanou autorkou prózy, redaktorkou a scenáristkou, etablovala sa na scéne literárnej fantastiky. Mala rozpracovaných množstvo projektov. V literárnej komunite sme ju poznali ako nesmierne prajnú a pomáhajúcu. Verím, že bude ešte dostatok priestoru na študovanie a lúskanie „tajomstva“ jej tvorby, preto by som v tejto chvíli len spomenula, že Dominika Madro bola redaktorkou mojej knihy Dom pre jeleňa a nemálo slov v nej pochádza „z jej pera“ vo forme korektúr a námetov na zlepšenie. Vzhľadom na predčasne ukončený čas, ktorý mala, si o to viac vážim (a veľmi ma to mrzí), že jeho časť strávila s mojou knihou. Podobnosť našich mien (spojenú s príbuznosťami našich debutov) sme obe nikdy nevnímali ako niečo, čo by nás navzájom oslabovalo, ale ako znamenie previazanosti toho, o aké účinky sme sa v písaní snažili. Som vďačná za túto blízkosť. Dominika Madro nám bude chýbať vo viacerých literárnych profesiách, na letnej škole Medziriadky a všade, kde sme sa mohli stretnúť s jej tvorivou aj ľudskou energiou a úprimnosťou.

Dominika Moravčíková

***

Život ma stále viac presviedča o tom, že sme tu preto, aby sme prinášali príbehy, rozprávali vlastné a obohacovali cudzie. Dominika zostáva žiarivým príkladom tejto idey. Autorsky prekypovala mnohými príbehmi, dokonca naozaj rozširovala iné, keď ju v prípade tvorby knihy Dediči posmrtnej ríše inšpiroval fínsky epos Kalevala. Nechcem na ňu spomínať len ako na autorku, ale v jej prípade sa mi nedá v hlave oddeliť túto jej rolu od nej ako človeka, priateľky a kolegyne.

V roku 2016 som bola s Matúšom Mikšíkom a Petrom Balkom v porote súťaže Poviedka, na najvyššom mieste sme ocenili Dominikin text Svätyňa. Vtedy sme sa už poznali z Medziriadkov, kam v roku 2015 prišla ešte ako autorka poézie. Do príbehov sme si s Dominikou však vstúpili oveľa skôr, okolo roku 2009. Túžila ísť študovať scenáristiku. V trojici s Terezou Oľhovou sme sa stretli na káve a vtedy som neverila, že sme ju ako dve skeptické harcovníčky od toho štúdia neodradili. Kto ju poznal, vie, že ona sa zlomiť nedala.

Intenzívne sme si pomáhali v obdobiach, keď sme spoločne odovzdávali žiadosti o štipendiá a lúštili výzvy. Vzájomne sme cítili ťažobu pracovných povinností, keď sme niekoľko rokov zdieľali aj túto cestu v Literárnom informačnom centre. Považujem za nespravodlivosť, že ten krátky čas, ktorý jej bol daný, nemohla využiť úplne naplno na svoju vlastnú tvorbu všetkého druhu tak, ako by si jej fantázia zaslúžila. 

Raz mi na nejaký môj nešťastný výlev napísala: „Posielam ti objatie, silnejšie ako úzkosť.“ Neexistovala obyčajná ľudská situácia, na ktorú by ona nevedela prirodzene, ľudsky reagovať. Aj preto mi bude chýbať.

Zostali po nej príbehy, ľudské aj knižné, a silnejšie ako úzkosť.

Soňa Uriková