Spúšť

„Pokúsim sa rozprávať chronologicky,“ prízvukuje Karolína niekoľko mesiacov po teroristickom útoku. Blíži sa jeho prvé výročie, a hoci ľudia za oknami kaviarne stále nosia kraťasy, vzduch je chladnejší a predznamenáva prichádzajúcu jeseň. Karolína navštevovala Tepláreň pravidelne, bola spolubývajúcou Juraja Vankuliča, jednej z obetí. Aj večer pred streľbou sedeli spolu v kuchyni, mali zlú náladu a rozprávali si morbídne vtipy.
Karolína v tom čase študovala na konzervatóriu a v stredu 12. októbra sa jej vyučovanie skončilo až okolo šiestej večer. Dostala správu od iného kamaráta, pýtal sa, či sa nestretnú v Teplárni. „Chvíľu mi neodpisoval, tak som sa ešte nechala zlákať spolužiačkou do blízkej krčmy na Panenskej ulici. Kamarát sa ozval až potom, aby sme sa stretli o siedmej.“
Jej spolužiačka mala problémy s priateľom. Začala sa opúšťať a Karolína nevedela, ako ukončiť rozhovor. Kamarát okrem toho tiež avizoval, že sa s niekým zarozprával a bude meškať. Karolína niekedy krátko po siedmej využila moment, keď sa jej spolužiačka s niekým začala objímať, so všetkými v bare sa rozlúčila a vyrazila smerom k Teplárni.
Ulica sa končila starodávne pôsobiacimi kamennými schodmi, vystúpila nimi na Svoradovu. Pred ňou bolo ešte jedno podobné schodisko, keď začula zvuk pripomínajúci streľbu. „Hneď som sa na to pozrela racionálne, myslela som si, že to vyšlo z divadla umeleckej školy, že asi niečo skúšajú.“ Vyšla po ďalších kamenných schodoch a ocitla sa na Zámockej. Videla Tepláreň a prekvapilo ju, keď zazrela niekoho ležať pred podnikom. „Myslela som si, že niekto opitý spadol, a nechápala som, prečo to nikto nerieši. Keď som sa priblížila, začala som rozoznávať Jurajove črty. Doteraz si nie som istá, či ležal tvárou nahor alebo nadol, mám zvláštnu spomienku, že som mu hľadela do tváre, ale nie som si istá.“
Okolo tela stálo niekoľko ľudí. Jeden volal na políciu, iný sa zdôveril, že videl chlapca v šiltovke, ako strieľal a potom sa rozbehol smerom, odkiaľ práve Karolína prišla.
„Stála som nad Jurajom, chcela som mu nejako pomôcť, videla som krv, no bála som sa ho čo i len dotknúť. Ak mal zranenie, mohla by som mu ublížiť. V jednej chvíli som sa pozerala do dverí Teplárne a desila som sa do nich vojsť, zrejme som si myslela, že sa tam skrýva strelec, hoci spätne som si to vyčítala. Možno keby som vošla, mohla som nejako upokojiť Radku.“
Stála a čakala na policajtov, po chvíli zavolala aj na linku zdravotnej služby 155. Pani v telefóne jej poradila, nech z miesta činu čo najskôr odíde. „Niečo ma tam však držalo. Zvláštne je, že som vôbec neregistrovala Matúša. Až neskôr, keď na internet unikla fotografia z miesta činu, som si uvedomila, že tam ležal tiež.“
Čoskoro prišli policajti a Karolína čakala, že jej zranenému kamarátovi poskytnú nejakú pomoc, napríklad umelé dýchanie, no nespravili to. Vnímali, čo si ona hneď nepripustila. „Chcela som sa mu prihovoriť. Vedela som, že to je Juraj, lebo len nedávno si prefarbil vlasy a ešte som mu ich chválila.“ Medzitým jej prichádzali správy od zhrozených kamarátok a kamarátov, ktoré a ktorí vedeli, že chodila do Teplárne. Si v pohode? Vieš, kto umrel?
Bolo to absurdné. Stála predsa priamo tam. Na mieste činu.

Kúsok modrej plachty

Nočný primátor, to znie skoro ako Batman. Martin Královič však upozorňuje, že nie je žiadny superhrdina, ktorý v temnote bdie nad životom skrytým pred svetlom pouličných lámp. Po nociach totiž pracuje len niekoľkokrát mesačne, počas väčšiny pracovného času má za úlohu koordinovať bezpečnosť v uliciach zo svojej kancelárie v primaciálnom paláci. Večer v stredu 12. októbra mal už po službe a neďaleko pracoviska zvažoval, či sa pridá ku kolegom a kolegyniam na pohár vína. Túžil sa trochu uvoľniť. Kým sa rozhodoval, niekedy okolo siedmej ho znepokojila správa z operačného strediska mestskej polície. Niekto zavolal sanitku na ulicu, ktorá prepája centrum s bratislavským hradom. Správa znela: Streľba na Zámockej, dvaja zranení. Ako jeden z vrchných predstaviteľov bezpečnosti v meste dostával Královič závažné informácie vo forme esemesiek. Hoci táto informácia pôsobila stroho, vyvolala v ňom nepokoj. Na miesto tak bola hneď vyslaná prvá hliadka Zásahovej jednotky bratislavskej mestskej polície, ktorá má stredisko na Obchodnej ulici.
„Len krátko predtým mi písal jeden fotograf, môj známy, že či neviem, čo sa deje. Pri prezidentskom paláci totiž videl zastaviť viaceré autá štátnej polície. Strážnici mali vystúpiť a obliecť si nepriestrelné vesty, vrátiť sa do áut a pokračovať smerom k Palisádam. Keď mi potom prišla správa z informačného strediska, zalarmovalo ma to,“ vraví po niekoľkých mesiacoch.
Vyrazil smerom k miestu činu. Od primaciálneho paláca mu cesta mohla trvať asi sedem minút. Prešiel okolo tunela, cez prvú policajnú pásku a hneď vnímal, že sa miesto hemží mnohými kolegami. Zhora na ceste stálo auto štátnej polície, zdola stála mestská zásahovka. Královič sa postavil zboku, aby im nezavadzal.
Vtedy pred Teplárňou uvidel ležať dve telá.
Prvé minúty vyšetrovania boli desivé, ani policajti najprv netušili, kde sa môže útočník skrývať. Zostal v zatemnenom podniku? Čaká dnu na ďalšie obete? Všetci sa pripravovali na najhoršie, oblečení v nepriestrelných vestách. Královič hneď volal primátorovi mesta, ten najprv nedvíhal, zúčastňoval sa práve nejakej diskusie. Až po pár minútach si uvedomil, pred akým podnikom stojí, a v hlave mu začali blikať kontrolky – ponúkal sa desivý výklad kontextu streľby. Na mieste sa pracovalo s viacerými interpretáciami, napríklad aj s takou, že strieľal niekto z okoloidúceho auta.

Niektorí si najprv mysleli, že útok mohol byť namierený voči konkrétnemu človeku, iní sa už prikláňali k verzii, že ide o nenávistný útok voči kvír ľuďom.
Najviac pomohlo, keď sa zástupcovia polície dostali ku kamerovému záznamu z galérie Pálffyho paláca, ktorá sa nachádza oproti Teplárni. Nechali si ho od správcu budovy stiahnuť a postupne si ho pozreli všetci vyšetrovatelia mrznúci pred barom. Keď neskôr video uniklo na internet, vydesilo aj väčšinu krajiny…
Na ľavej strane obrazu vidíme lavičky pod oknami Teplárne, na ktorých traja kamaráti pijú drinky. Len kúsok od nich si ich z prítmia vo výklenku budovy prezerá tajomná postava v čiernom kabáte, s čiernym batohom, sivou čiapkou a rúškom na tvári. Následne zostúpi jednou nohou zo stupienka pod výklenkom a vtedy sa čiastočne ukáže v svetle pouličnej lampy. Dvíha zbraň, chvíľu mieri, strieľa a pohybuje sa vpred. V konaní vraha nevidno žiadne zaváhanie. Streľba zasiahne obete na lavičke a tie vzápätí zmiznú zo záberu. Vrah ich nasleduje s namierenou pištoľou vpred, no potom sa vráti do výklenku. Vidíme ho, ako si v temnote vymieňa zásobník a potom sa poklusom vracia k baru, stráca sa v rohu obrazu. Chvíľu je preč, no potom ho znovu vidíme, ako uteká hore kopcom.
Celá hrôzostrašná scéna trvá len približne tridsať sekúnd, no Královičovi z nej okamžite prišlo nevoľno. „Konanie vraha pôsobilo veľmi chladne, profesionálne.“ Informácie sa v kruhu zúčastnených rýchlo menili. Královič započul aj domnienku, že by vraždy mohli byť výsledkom mileneckej hádky, čo v ten večer naštvalo mnohých kvír ľudí. Medzitým sledoval, ako správa rezonuje v médiách, spájal sa s komunikačnými oddeleniami, záležalo mu na tom, aby v meste nenastala panika a nezačali sa šíriť rôzne hoaxy.
Do podniku sa medzitým odhodlali vojsť prví policajti. Našli tu postrelenú Radku Trokšiarovú, ktorú zdravotníci ošetrili a na nosidlách ju takmer až o hodinu neskôr naložili do sanitky. Na mieste činu si všimol aj Romana Samotného, Královič sa s ním predtým osobne nepoznal, no zo spôsobu, akým komunikoval s vyšetrovateľmi, vyrozumel, že by mohlo ísť o majiteľa baru. Predstavil sa mu a snažil sa ho odviesť stranou. Na ulici vtedy stála dodávka, postavili sa za ňu, aby sa nemuseli dívať na scénu pred podnikom a dve nehybné telá. Zastrelení totiž zostali na ceste. Čakalo sa na prvú obhliadku, dovtedy nemohli byť telá ani len prikryté, a už vôbec sa nimi nemohlo pohnúť. Zostali tam tak ležať aj hodinu po Královičovom príchode. Ulica bola uzavretá, policajti sa snažili mŕtvych skryť pred zrakom ľudí, ktorí sa už zbierali z oboch strán, medzi nimi aj viacero novinárov.
„Vrah na videu utekal smerom k hradu. Najviac som sa obával ďalšieho útoku. Vedel som, že v neďalekej ulici sa koná akcia v klube Pod lampou. Zo záberov bolo vidno, že páchateľ nenarábal so zbraňou prvý raz. Hrozil som sa predstavy, že sa stále ozbrojený pohybuje v uliciach a striehne,“ spomína si Královič.

Zdroj: absynt.sk