Je také ľahké ju zaškatuľkovať. Feministka! Aktivistka! A ešte aj LGBTI+ friendly! (Proti)národná! (Proti)slovenská! Veď hej, je jej plno. Produktívna! Reaktívna! V knihách, v časopisoch, v novinových špeciáloch.
A ešte aj komentuje to, čo robí.
Chápete...
Všetko ju dráždi. Vety z novín, neschválené zákony, schválené zákony, to ako sa tu komu žije, tie každodenné boje: ako existovať bez strachu, bez nenávisti, dokonca (napíšem to slovo) „slobodne“. Štartuje sa cez rôzne informácie a jej ilustrácie – tie veľké, aj tie „bodky“ – potom spája... hm. Efekt víru.
Rozumieme si, však?
Vír je prudký, rotujúci prenos látky (alebo témy, ak chcete), ktorá krúži okolo pevnej osi. To je to, čo Ivana Šáteková robí: vrství veľké množstvá myšlienok, podnetov, potom ich preberá a čistí, až kým z nich nedostane esenciu vo veľmi subtílnom geste. Úplne jedno, či to robí čiernym perom, plochým štetcom, či vyšíva, zlepuje alebo dáva na tablet, stále to funguje rovnako.
Že to funguje je vlastne dosť zvláštne – tie ilustrácie sú totiž „bez perspektívy“.
Nie „akoby“ ale naozaj.
Postavy jej hrdinov a hrdiniek často uviaznu v lineárnom rade, „v území nikoho“, bez pevného bodu – ťažiskom sú oni∗y samy. Ale nepôsobia toporne.
Stačí si tie knižky a časopisy otvoriť.
V sérii mikroglôs o LGBTI+ ľuďoch, ktorá vyšla v Denníku N, pridáva svojim čierno-bielym postavám niečo malé, dúhové. Dokážu tým vyvolať v čitateľstve celý register emócii, od nehy (keď dve ženy sedia vedľa seba a jedna z nich na dúhovom kufri), cez smiešne ponášky bežného života v queer rodičovstve, až po smútok, keď sa pozeráme na ilustráciu vraždy na Zámockej ulici – na dievča v kroji, ktoré plače do dúhovej vlajky.
Ilustruje aj inak.
Takú Boženu Slančíkovú Timravu, vo výbere jej próz Meno mám zo studničky, posadí priamo na titulke. Žiadne hľadanie hlavnej linky ani spojnice príbehov, žiadne vyťahovanie myšlienky z textu, len autorka. „Táto kniha ti patrí, je tvoja,“ odkazuje jej. Aj ju necháva „svoju“, autentickú, neskrášlenú. V posede, v takom, aký majú ľudia, čo sa veľa nehýbu, je trochu zošuchnutá, ani si neuvedomí, že pritom pučí brucho, nevypína sa, nezdvíha bradu, aby „vyzerala lepšie“. Len tak v tej ilustrácii „je“.
Vôbec: ona tie svoje ženské postavy nešetrí. Necháva čitateľstvo nazerať do ich súkromia, žiadny priestor pre ňu nie je dosť intímny.
Ako vo vtipnej (ale fakt, že vtipnej) každodennosti hrdinky v Básničkách pre domáce paničky od Mirky Ábelovej, kde si tou, pre seba charakteristickou čiernou linkou, strieľa z toho balansu na špičkách, z tej snahy vždy byť „tip-top“ – aj keď žehlí, aj keď vŕta, aj keď vlečie tašku s nákupom a z tej premeny, z toho uvoľnenia, keď si konečne vyzuje podpätky, keď sa vyzlečie, keď sa zatvorí vo svojej izbe.
Zdá sa, akoby ten tichý konflikt „žena vs. ostatní“ dokáže vtlačiť takmer všade.
Napríklad aj keď vedie vzpurný dialóg s Milanom Rúfusom vo výbere z jeho diela Studnička, kde kolonizuje tie nekonfliktné, láskavé až ornamentálne verše expresívnym rytmickým rozmachom plochého štetca (vidíte to, tie ťahy sú ako údolia). Pridáva im energiu, metafory sa stávajú bežnými (v tom dobrom slova zmysle), stráca sa ich „pseudosviatočnosť“, povinná pri povinnom čítaní klasika. Netreba knihu po pár stranách odložiť, normálne im nabíja.
Na výstave Mňa už to nebaví na 40m2 galérie uvidíte množstvo diel – knižné výbery, meme z časopiseckých špeciálov, aj tie zatiaľ nevydané, v náčrtoch, aj porcelánové reflexie z najnovšej tvorby. Plnú galériu Ivany Šátekovej.
Tak príďte a pozerajte sa s nami!
Tie originály ilustrácii a aj tie objekty z voľnej tvorby stojí za to vidieť.
Od 18. 9. – 21. 11. 2024 v TOTO! je galéria na Moskovskej 29 v Bratislave.
Ivana Šáteková
(1984)
je vizuálnou umelkyňou – ilustrátorkou, maliarkou, grafickou dizajnérkou, aj pedagogičkou. Najskôr študovala na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU, potom na Katedre maľby a iných médií VŠVU u profesora Daniela Fischera. Ilustruje.. veľa. Od poézie – Básničky pre domáce paničky Mirky Ábelovej (2016), Nie som tvoj typ Dereka Rebra (2018) aj Studničky Milana Rúfusa (2021), cez prózu pre dospelých Meno mám zo studničky Boženy Slančíkovej Timravy (2021), Milý tato Lucie Satinskej (2022), či Korene Emílie Sičákovej – Beblavej (2023) až po detské knižky Takmer dospelé poviedky Zuzany Štelbaskej (2018), alebo Dokonalé dieťa Evy Borušovičovej (2023). Tvorí spolu so Slavomírou Ondrušovou a Natáliou Jarembákovou trio Dzive, ktoré tvorí na life paintingových akciách, je členkou autorského kruhu literárneho časopisu Bublina.
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
