Vyhľadávanie
„Život sa rýchlo zmení, niekedy v okamihu.“ (s. 5) Budha tvrdí, že život je utrpenie. My sa s ním po istej dávke skúseností môžeme stotožniť.
Televízne reklamy a motivační koučovia tvrdia, že šťastie je na dosah ruky a dokonca máme naň prirodzený nárok, ak kúpime, ak urobíme... Ak sa však chceme do konca života usmievať, treba ešte splniť niekoľko podmienok, študovať, pracovať, športovať, zbohatnúť atď. Postupne kráčať po tejto ceste a potom to príde, potom to konečne príde, ale čo príde potom? Šťastie, zdravie, spoločenské ocenenie a radostný život potomstva. Lenže, logika hovorí o inom. Na záver života čaká smrť. Akokoľvek sa to snaží západný konzum zahmlievať. Je mi ľúto, že vám to oznamujem, ale ja a aj vy (my, ty, on, ona, ono) zomrieme. To je fakt. „Jeden zo spôsobov, ako sa dnes ľuďom darí skrývať smútok, je, že sa smrť odsunula najmä do zákulisia,“ (s. 46 ) hovorí Joan Didion.
Rok magického myslenia je záznam chronologicky zoradených situácií, počas ktorých sa autorka vyrovnáva s faktom, že manžel, spisovateľ John Gregory Dunne, náhle zomrel. Písanie je autobiografické, rovnako ako je autentická tragédia smrti muža a choroby jediného dieťaťa. Spolu s ňou postupujeme deň po dni od infarktu manžela až do momentu, keď sa rozprávanie dostáva do bodu, v ktorom s Budhom opäť raz súhlasíme. A kresťanstvo nepolemizuje, kráčame slzavým údolím do večnosti. Stačí, ak si pozrieme spravodajstvo, do nášho slovníka pribudlo spojenie hladomor ako zbraň, pozeráme sa v priamom prenose na tisícky ľudí vyhnaných z domovov a na nekonečné pokračovanie „spravodlivých“ vojen. Čo iné by mal byť život ako utrpenie? A čo je v porovnaní s týmto strata jednej vdovy, bielej americkej intelektuálky zo strednej triedy? Viete, aký rozdiel je medzi privátnym utrpením a utrpením globálnym? Žiadny. Je len bolesť, a to na dreň kosti.
V doslove knihy čítame, že Didion ako vzor nezávislej a rešpektovanej novinárky a spisovateľky otvárala v USA už od 60. rokov výrazné sociálne a psychologické témy svojej doby. S manželom tvorili tím, spoločne písali eseje, romány a filmové scenáre, spomína sa slávny film Zrodila sa hviezda s Barbrou Streisand a Krissom Kristoffersonom. My ju stretávame v situácii, keď manžel nežije a jediná dcéra je vážne chorá. Zaznamenáva svoje myšlienky, konanie, čítanie a všetko to zahŕňa do textu, ktorý je zároveň autobiografiou a esejou. Sleduje seba, svoje prežívanie, nehľadá ďalšie rozmery, nerekapituluje partnerský vzťah. Manželské hádky spomína len minimálne, nepíše o sklamaniach, zlyhaniach či roztrpčeniach, čo sú s najväčšou pravdepodobnosťou neodmysliteľnou súčasťou dlhoročného spolužitia partnerov. Môžeme spolu s ňou vnímať len to, že bolesť je iracionálna, osobná a nemá žiadne pravidlá. „Ukazuje sa, že smútok je miesto, ktoré nikto z nás nepozná, kým sa v ňom neocitne.“ (s. 17) Autorka racionalizuje to, čo zostáva mystériom. Odvoláva sa na autority, hľadá pomoc v citáciách umenia, nachádza podobné skúsenosti autorít. Nakoľko nám však pomôžu autority, umenie či poučné príklady iných, keď je bolesť nad naše sily? Zostáva dúfať, že Didion nakoniec prišla na to, ako prekonať neprekonateľné. Koniec koncov, Dunne zomrel v roku 2003 a ona žila ešte ďalších osemnásť rokov.
Máme príležitosť sledovať jej myšlienky a pocity, môžeme jej rozumieť, môžeme s ňou nesúhlasiť, v každom prípade ju však musíme akceptovať, pretože hovorí o sebe a za seba o konkrétnom živote a konkrétnej smrti, o privátnom prežívaní žiaľu, napriek tomu, že je jej prežívanie v mnohom univerzálne. „Pamätám sa, ako som opovrhovala knihou Leftover Life to Kitt (Zvyšok života na zabitie), ktorú vdova po Dylanovi Thomasovi Caitlin napísala po manželovej smrti. Pamätám sa, ako som pohŕdala jej „sebaľútosťou“, dokonca som bola prehnane kritická voči jej „kňučaniu“ a k tomu, ako sa s ním stále „zaoberala“. Kniha vyšla v roku 1957. Mala som vtedy dvadsaťjeden rokov. Čas je škola, v ktorej sa učíme.“ (s. 154)
Aký je rozdiel medzi genocídou a stratou blízkeho človeka? Žiadny. Je to na neprežitie. Rok magického myslenia je svojím spôsobom rukoväťou pre preživších, zároveň je autentickou výpoveďou spisovateľky, s ktorou sa v slovenskom preklade po prvýkrát zoznamujeme vďaka empatickému prekladu Jany Juráňovej. Jej výpoveď by mohla pomôcť tým, ktorí a ktoré aktuálne prechádzajú krízou straty. A to je na knihe, ktorú denník Guardian zaradil medzi sto najlepších kníh 21. storočia, asi to najpodstatnejšie.
