Vyhľadávanie
Anna Fischerová
Paleta Edity Ambrušovej
Bratislava, Perfekt 2006
Len málokedy sa v memoárovej literatúre stretávame s takým osobným zaujatím, samozrejme, pokiaľ autor nevychádza z autopsie, aké vyžaruje z monografie Anny Fischerovej venovanej našej súčasnej maliarke Edite Ambrušovej (1920). Autorka tejto ,,memoárovej eseje“, ako ju sama označila, naplno priznáva priateľský vzťah k maliarke a nadšenie jej dielom. Tento prístup k jeho hodnoteniu vôbec neuberá z objektívneho posudzovania ani z odborných atribútov, naopak, podnieti u čitateľa záujem oň a najmä o tú časť diela, ktorá zostala dosiaľ nedocenená, pretože bola pre verejnosť neodhalená. Autorka monografie sa spolu s maliarkou pokúša o sumarizáciu celého diela, hoci nie vždy je to možné, pretože mnohé obrazy poslúžili ako pláca buď za jedlo či remeselnícke práce. Chronologické usporiadanie diela umožňuje sledovať celý jeho vývin začlenený do kontextu nielen umeleckej, ale aj celospoločenskej situácie v období, kedy vznikalo. Pritom esejisticky paralelne približuje autorkin umelecký a osobnostný rast často v neľahkých životných peripetiách.
Edita Ambrušová dostala s výtvarným talentom do vienka aj veľmi priaznivé podmienky na jeho rozvoj. V kreslení ju podporoval najmä otec. Maliarstvo začala študovať po maturite roku 1939 na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave – krajinomaľbu u Martina Benku, portrétnu a figurálnu tvorbu u Maxa Schurmanna, ornamentálnu tvorbu u Vladimíra Droppu, zátišie a akvarel u Alojza Struhára, maľbu u Gustáva Malého, modelovanie u Jána Koniarka. Okrem profesorov – vynikajúcich umelcov – mala šťastie aj na spolužiakov, ktorí neskôr významne prispeli k rozvoju nášho moderného výtvarného umenia, napr. Fero Kráľ, Viera Kraicová, Sibyla Greinerová, Zlatica Klincová a Martin Kellenberger. Spolu s manželom, literárnym historikom Jozefom Ambrušom, boli vždy uprostred spoločenského a kultúrneho diania. Priatelili sa s jazykovedcom Henrichom Bartkom, s básnikmi katolíckej moderny – Jankom Silanom, Andrejom Žarnovom (vl. M. Františkom Šubíkom), s Valentínom Beniakom, ako aj s ďalšími literátmi, napr. Jozefom Kútnikom, ktorý ich aj sobášil, so Stanislavom Mečiarom či Štefanom Letzom. K štúdiu maľovania a kreslenia si Ambrušová zapísala aj prednášky z dejín umenia na filozofickej fakulte, kde ju najviac zaujalo obdobie gotiky a sakrálne umenie. Záujem o národnú a kresťanskú históriu a literatúru ju viedol k neustálemu prehlbovaniu vedomostí o nich, čo neskôr odzrkadľujú jej portréty štúrovcov, ale aj žijúcich spisovateľov. Po krátkom študijnom pobyte vo Viedni nedostal jej manžel sľúbenú prácu v Matici slovenskej, ale na generálnom konzuláte vo Viedni, kam ho aj s malou dcérkou roku 1943 nasledovala. Tam veľmi úspešne pokračovala na akadémii v štúdiu maliarstva. Neprestáva maľovať ani v ťažkej vojnovej situácii, keď ich pred príchodom frontu evakuovali z Viedne do Windischgarstenu, okrem portrétov maľuje okolitú krajinu. Napriek prehováraniu priateľov na emigráciu sa v októbri 1947 vracajú domov. V neistej politickej situácii im pomôže zabezpečiť ubytovanie i prácu pre manžela správca Spolku svätého Vojtecha v Trnave. Keďže výtvarníčka nemá podmienky na maľovanie, začína sa venovať grafike a ilustráciám najmä pre tituly spolkového vydavateľstva. Kvôli zabezpečeniu rodiny učí na výtvarnom odbore ĽŠU a súčasne organizuje výtvarný život Trnavy, na viacerých výstavách prezentuje aj svoju tvorbu viažucu sa k tomuto mestu. Táto vlastnosť – venovať sa každej práci naplno, ba vydávať zo seba aj čosi navyše – sa prejavuje tak pri návrhoch na monumentálne gobelíny pre Maticu slovenskú či sakrálnu monumentálnu tvorbu, ako aj v komorných obrazoch bratislavských zákutí a zátiší. Jej ikonické obrazy vierozvestov a ich žiakov inšpirovali aj maliarkinu najmladšiu dcéru Johanu, ktorá sa takisto venovala profesionálne výtvarnej tvorbe, k prepisu Proglasu do hlaholiky. Žiaľ, kontinuitu diela matky a dcéry pretrhla predčasná dcérina smrť roku 2002. Ich spoločné dielo zavŕšilo knižné vydanie Proglasu, ktoré vyšlo v reprezentatívnom vydaní (Perfekt 2004) v preklade E. Paulinyho zo staroslovienčiny, v prebásnení V. Turčányho, v preklade do angličtiny, v prepise Johany Ambrušovej do hlaholiky s jej letristickými ilustráciami a ikonickými obrazmi jej matky.
Marta Bábiková
