Vyhľadávanie
Monika Kompaníková
Biele miesta
Bratislava, Koloman Kertész Bagala – L. C. A 2007
Mladá výtvarníčka a prozaička z Horniakov má za sebou knižku poviedok, ktorá jedných presvedčila, iných ani tak veľmi nie. V každom prípade Kompaníková do svojich poviedok transponovala svoje výtvarné videnie, takže jej texty pôsobia ako dôkladne prekreslené drobnokresby plné krásnych predmetov, relikvií, vecí poznačených časom do takej miery, že ich už vari nikde ani nevidieť, i keď sú ešte stále súčasťou života moderného človeka. Práve tu, v priestoroch ohraničených Bohom zabudnutými zapadákovmi, však našla svoju parketu: stopy po ľudských životoch zostávajú, ale život cvála ďalej. Hrdinovia jej poviedok sa medzi ne vracajú, keď predtým od nich ušli, aby sa napokon celkom od nich odpútali a beznádejne i bez potechy sa zabudli vo veľkom svete, ktorý už nikdy nebude celkom ich. Nie je to nová téma v slovenskej literatúre: existovala v Timrave, I. Horváthovi či M. Zelinkovi, v nových konšteláciách sa objavila napr. v prózach kysuckých autorov (I. Otčenáš, E. Hlatký, L. Hrubý či M. Grupač). Kompaníkovej bezprostrední predchodcovia či rovesníci ju však viac alebo menej ostro ironizujú, mladá dáma ju vyakcentuje na baladu s prvkami hororu. Niekdajšia „dedinská“ tematika nadobúda v jej prózach podobu ťažkej duševnej (duchovnej) traumy, v rámci ktorej sa dejú všelijaké prapodivné deje a odohrávajú sa kadejaké bizarné príbehy.
Próza Biele miesta by sa mohla pokladať za miniromán. Názov i sujetová výstavba Kompaníkovej dielka nasvedčujú, že hľadanie stratenej identity jednotlivca, onen neodbytný grál románovo mysliaceho prozaika, sa tu skonšteluje do rovnice, ktorej výsledok si autor, a po ňom i čitateľ, musí za každú cenu čo ako krvopotne vyriešiť. Kompaníková nie je prípad na otvorené konce. Na jednej strane jej rovnice je situácia mladých súrodencov po úteku zo samoty Medovarky, na druhej strane niekdajší domov s matkou pred zátvorkou, a množstvo rozličných členov rozličných kvalifikácií, časových a priestorových kvantifikácií v zátvorke. Všetci aktéri, a je ich veru dosť a všelijakých, sú v Medovarkách cudzinci a opustenci. Medovarky sú vymierajúca osada. Pribudne iba Agáta Gutová, matka Terezy a Dávida: „zahrabe“ si ju tam milenec (neskorší manžel?), ktorý si kvôli ambíciám nesmie dovoliť nemanželské dieťa. Takže civilizačné prekliatie osady sa tu znásobuje baladickým osobným prekliatím matky, ktoré sa ďalej znásobuje neriešiteľnou vykorenenosťou detí. Všetko sa odohráva v rýchlych strihových retrospektívach s nepravidelnou časovou následnosťou a takmer hmatateľnou vecnosťou, rámcovanou hmatateľnými symbolmi zániku (trojmetrová žihľava, vrak Pragy, hnojenie záhrady guánom, ošklivé smrte, opustené psy atď.).
U menej talentovanej autorky by námet mohol pokojne poslúžiť na drásavú melodrámu. Kompaníková si však z neho urobila polyfónnu hyperbolu samoty, poskladanú zo samôt ostatných aktérov. Jej hrdinovia nie sú žiadni ufňukanci, každý z nich je bojovníkom so zlým osudom, a každý z nich celou dušou miluje: matka v sociálnej núdzi bojuje o syna, ktorý jej občas splýva s manželom, sestra bojuje o brata, brat o dievča, ktorého otca skolili týždňovky a alkohol, dievča o voľnosť a slobodu. Všetko je v reáli autentické, hodnoverné, hlboké a jemné, no vo význame i trocha zvrátené, vychýlené, extravagantné. Všetko má silné sociálne pozadie i reálny obraz v konaní a chápaní postáv. Všetko akosi organicky ľpie na sebe, všetko sa navzájom potrebuje. Osud matky sa završuje tým, že zabije „svojho“ muža a pochová ho vo dvore, aby sa aj ona napokon bez stopy stratila v meste, kam odišla hľadať syna. Domec, v ktorom sa odohrali všetky tieto bytostné drámy, nakoniec obsadia cigáni, a napokon tiež zostane z neho iba zopár ničnehovoriacich harabúrd a zošit pomätenej matky. Zostane tam však zakopaná mŕtvola otca, nešťastného samotára, ktorý zradil kvôli márnivej vidine lepšieho osudu. V osade si nik na nikoho nepamätá. Majú sa Tereza s Dávidom presvedčiť, či na dne priehlbiny pod plotom naozaj leží ich otec, ktorého jakživ nevideli? Ale to je už pointa Kompaníkovej romániku. Opustení súrodenci v strachu pred touto otázkou utečú z rumoviska. Ich otázka však ostáva. Kvôli nej si zrejme autorka potrebuje sprítomniť toľko drobností, toľko myšlienok a toľko osudov, hoci dobre vie, že všetko zmetie čas.
Alexander Halvoník
