Byť či nebyť sám

Keďže Judith Hermanno pôvodne študovala filozofiu, skúsme začať s predstavením jej debutu práve z tohto konca. Jednou z univerzálnych filozofických otázok je, či je človek bytostne tvor spoločenský alebo je jeho podstatou samota. Či absencia druhého človeka je len negatívnym módom spolubytia, alebo, pomáhajúc si príkladom človeka na smrteľnej posteli, v konečnom dôsledku je človek pred svetom vždy sám. Nemeckú spisovateľku Judith Hermann v zbierke poviedok Letný dom, neskôr táto otázka zaujíma. No možno preto, že filozofiu nakoniec nedoštudovala, zaujíma ju výsostne literárne. V rozhovore uverejnenom krátko po tom, čo Sommerhaus, später zaznamenal v Nemecku úspech, autorka uviedla: „Mám pocit, že slová čoraz menej postačujú na to, aby opísali, čo sa môže stať medzi dvoma ľuďmi.“ Napriek tomuto pocitu (alebo vďaka nemu?) sa autorka do témy medziľudských vzťahov pustila, a hoci sa jej nepodarilo vo svojich textoch vytvoriť nič viac ako vzťahy platonické, postarala sa o kultové dielo súčasnej nemeckej literatúry.

Poviedky zbierky Letný dom, neskôr sú, veľmi zjednodušene povedané, o netradičných vzťahoch medzi netradičnými ľuďmi, ktorí otázku byť či nebyť sám zakúšajú na vlastnej koži. Ide o vzťahy, ktorým chýbajú základné parametre konvenčne poňatej predstavy partnerstva; postavy sa zväčša vzájomne nepoznajú ani nespoznávajú, nerozprávajú (ak, tak vraví jedna z nich), spoločne nebývajú či nemajú sex. Napriek tomu možno medzi riadkami týchto vzťahov čítať neodolateľné pnutie, „nezvyčajnú príťažlivosť“ (s. 70). Výpovednú hodnotu má fakt, že hádam ten najromantickejší, skutočne sentimentálny (v najlepšom slova zmysle) príbeh zo zbierky je o dvoch ľuďoch, ktorí sa vidia sotva pár minút na chodbe starého hotela (Hudba Huntera Tompsona). Slovom, vzťahy v danej zbierke poviedok vlastne ani nie je celkom korektné nazývať vzťahmi, ako naznačuje aj jedna z poviedok: „Vzťah so Steinom, ako to nazývali ostatní, patril už dva roky do minulosti.“ (s. 143) (podč. DD)

Hoci z kontextu vytrhnutý, uvedený citát vypovedá aj o inom. Poviedky v sebe nesú letmý, no zároveň silný náznak nostalgie za minulým – či už je to koralový náramok zdedený po prastarej mame z poviedky Červené koraly, sedliacky statok z 18. storočia z titulnej poviedky Letný dom, neskôr, obstarožný dom duchov minulého storočia, hotel Washington-Jefferson z poviedky Hudba Huntera Tompsona alebo všeobecnejšie, prím na retrospektívne rozprávanie v poviedke Sonja. Nejde však o žiadne historizovanie, na to používa autorka až príliš málo dekoratívnosti, ide len o akési echo, ktoré má pretrvávať v podobe neurčitého, zaniknutého, no zároveň znepokojujúceho pocitu. Pocitu, ktorý sa dostáva na povrch, napríklad, aj prostredníctvom všadeprítomného fajčenia. Ide o fajčenie, s ktorým sa nesie závan minulosti, fajčenie, ktoré ešte nenosí nálepku o jeho škodlivých účinkoch na zdravie, fajčenie, ktoré nesmrdí, necítiť v ňom splodiny, nikto sa po ňom nezadúša, naopak, situácii vždy dodáva atmosféru. V poviedkach sa pracuje s motívom fajčenia cielene, o čom vypovedá jeho kvantita, ale aj jeme ironické náznaky: „Mechanicky som si zapálila cigaretu, ako vždy, keď sa Stein objavil, lebo mi nič lepšie nenapadlo.“ (s. 142) Sledujeme fajčenie ako reflex, ako snahu dodať situácii nejaký význam, ktorý je spojený so zvykom (s minulosťou), a zároveň ako aktivitu, ktorá je zároveň pasivitou. Hoci zvláštnou, takpovediac represívnou pasivitou; je v nej totiž obsiahnutá snaha potlačiť buď nervozitu, alebo nemohúcnosť situácie. Ide o pasivitu, ktorá preberá aj podobu paralýzy: „Sonja však hľadela z okna neuveriteľne meravo, telo strnulé ako pri bombovom poplachu.“ (s. 58) Pre postavy je okrem bohapustého fajčenia typické aj to, že vylihujú, ponevierajú sa či inak pasívne (ko)existujú. Zvláštnosť tejto pasivity spočíva aj v tom, že vedie, vice versa, k aktivite: „... vo veľkej horúčave som väčšinu hodín strávil poležiačky nahý na parketách v izbe a civel som do stropu. ... Azda preto som Sonji zavolal ešte raz...“ (s. 65)

Ako ukazujú predošlé dve citácie – pasívna je Sonja, no pasívny je aj jej partner, rozprávač ich spoločného príbehu. Pri nepozornejšom čítaní by sa mohlo javiť, že postavám, ktoré sú v konflikte, chýba kontrapunkt. Veď napokon, nielen (platonicky) milostný pár z poviedky Sonja je obojstranne pasívny. Pasívne sú viac-menej všetky postavy v knihe. Rozhodujúce však je, že v tejto spoločnej, pasívne paralyzovanej zadymenej atmosfére, hoci je výrazná po celý čas, sa jednotlivé príbehy nestrácajú. Čitateľ si ich navzájom nepomýli a nezamení si ich ani s príbehmi čítanými o mesiac neskôr v inej knihe, pretože sú výsostne originálne už svojím námetom; či už je to príbeh o podivnom príbuzenstve z ostrova, ktoré čaká na hurikán, príbeh o mužovi žijúcom v taxíku, ktorý kupuje svoj vysnívaný dom, alebo príbeh o zdrogovanej partii, ktorá trávi noc so ženou z Bali a jej deťmi. Postavy v týchto príbehoch v istej miere strácajú svoju individualitu, no faktom zostáva, že najsilnejšou stránkou poviedok je práve presvedčivé vytváranie kontrapunktu, kríz medzi postavami. Výborne fungujú preto, lebo korene problémov v atmosfére všadeprítomnej nečinnosti nie je vôbec ľahké presne pomenovať.

Otázka samoty či nesamoty človeka Judith Hermann v zbierke poviedok Letný dom, neskôr zaujíma. Odpoveď na ňu však nedáva a ani ju neruší v relativistickom zmysle aj – aj. Naopak, udržiava ju neustále prítomnú, neustále pociťovanú ako nutkavý problém, a to aj v prípade, keď sa človek usiluje zostať voči nej absolútne pasívny: „Sporadicky ma na ulici zarazí pocit, že ktosi kráča za mnou, obrátim sa, ale nik tam nie je, no pocit podráždenia zostáva.“ (s. 85)

Poznámku o tom, že autorke sa nepodarilo vytvoriť v jej debute žiadne iné než platonické vzťahy, treba na záver len doplniť – hoci v ľudovom ponímaní znamená platonická láska fyzicky nenaplnenú lásku, vo svojom pôvodnom, platónskom význame ide o formu lásky dosahujúcu najvyššiu kvalitu medziľudského vzťahu.