Vyhľadávanie
Ak niečo Jára Cimrman nedokázal, bolo to cestovanie v čase. Našťastie, v Česku sa našiel iný neexistujúci vedec, ktorý ho v tomto nahradil – Venceslav Brábek. Túto postavičku nevytvoril Zdeněk Svěrák, ale ilustrátor a fotograf Jan Sovák. Cieľom Brábkových dobrodružstiev je propagovať paleontológiu a Národný geopark Barrandein.
Expedícia bádateľa Venceslava Brábka je séria zatiaľ dvoch tenkých kníh. Pôvodne vyšli v češtine, ale slovenský preklad uviedlo na náš trh veľmi rýchlo vydavateľstvo Slovart. Hlavným predajným argumentom je fakt, že za knihami stojí spomínaný Jan Sovák. Ten kedysi spolupracoval na dizajne dinosaurov pre film Jurský park a vo svete je známy ako profesionálny kreslič pravekých tvorov, ktorého radi využívajú aj dokumentaristi. Sám dlhé roky žil v Kanade, v súčasnosti je späť v Čechách.
Prečo píšem najskôr o ňom a nie o knihách samotných? Lebo práve on je rámcujúcim prvkom jeho kníh. Expedície využívajú literárny proces mystifikácie. Autor sa tvári, že len sprostredkúva informácie, ktoré objavil v nejakom zabudnutom „skutočnom“ zdroji. Tým zdrojom v tomto prípade je zaprášená debna v archívoch Národného múzea v Prahe, plná denníkov a fotografií od neznámeho bádateľa. Sovák tieto denníky len „prepisuje“ a interpretuje. Že ide o nepodarenú mystifikáciu, je hneď jasné, keďže Sovák neaktualizoval niektoré svoje poznatky o dinosauroch a väčšina z nich, v rozpore s aktuálnymi objavmi, nemá perie. Áno, Brábek sa stretne aj s dinosaurami, ale o tom neskôr.
Mimoriadne naivný postup je práve v tejto naivite čarovný. Koniec koncov, Expedície nie sú určené skeptickému dospelému čitateľovi. Komu presne sú však určené, neviem, a to som si knihy prečítal veľmi dôsledne.
Prvá kniha, Vrchná krieda pod Čiernymi horami, opisuje Brábkovu cestu časom do dôb, keď zemi vládol Tyranosoaurus Rex. Denníkové rozprávanie Venceslava Brábka sa začína v roku 1914, keď využije svoje vedecké zázemie, aby strojom času unikol do druhohôr a pozoroval dinosaury. A to je tak všetko. Občas mu nejaký praveký tvor narobí neporiadok vo veciach, občas ho chce zožrať a niekedy mu zase nepraje počasie.
Celé toto rozprávanie dopĺňajú „fotografie“ a kresby dinosaurov a popisy ich života. Druhý diel (Temné hlbiny silúrskych morí) sa nesie v rovnakom duchu, len sa zmení historická doba. Pre ozvláštnenie pribudne nová postava: Venceslavova snúbenica Aurélia, ktorá sa nezaoberá vedou, ale jej denníkové vstupy dodávajú inak suchému rozprávaniu romantický nádych.
Práve pojem „rozprávanie“ je pre tieto knihy kľúčový. Nemajú totiž príbeh v pravom slova zmysle, je to len prerozprávanie dobrodružstiev postavených na konflikte Muž vs. Príroda.
Formálne knihy pripomínajú Dinotopiu. Nemám teraz na mysli dobrodružný béčkový seriál, ale jeho knižnú predlohu. Dinotopia je podobný projekt z pera a štetca Jamesa Gurneyho, ktorá vychádzala v deväťdesiatych rokoch. Možno si ju budete pamätať, lebo prvé dve knihy tohto utopického cyklu vyšli aj v slovenčine či češtine. No to bolo dávno. Spomínam ju preto, že ilustrácie a denníkové vstupy vo Venceslavových dobrodružstvách pripomínajú formu Dinotopie. Tiež využívala mystifikačné postupy, tiež bola písaná denníkovou formou a pevnou súčasťou jej naratívu boli ilustrácie. Dinotopia však bola omnoho romantickejšia a dobrodružnejšia než Venceslav Brábek.
Cieľom Sovákových kníh je totiž vzdelávať a vizualizovať paleontologické poznanie. A to úplne neskryto. Brábek sa stal akýmsi maskotom Národného geoparku Barrandein. Sovákove ilustrácie a výňatky z Brábkových „denníkov“ tvoria v súčasnosti súčasť expozícií geoparku a jeho webstránky.
Práve preto uvažujem, komu sú knihy určené. Pravdepodobne len poznaniachtivým čitateľom, ktorí sú zároveň fascinovaní pravekým životom a históriou planéty. Pre bežného čitateľa je to príliš naivné, didaktické a vyžívajúce zastarané literárne postupy. Nemá to poriadny príbeh, takže mládež to asi tiež nenadchne. Nie, Brábek nie je určený širokej čitateľskej verejnosti ako oddychové čítanie.
Čítať Brábkove dobrodružstvá je ako čítať spomínanú Dinotopiu alebo Julesa Verna. Dôležitá pre čitateľa musí byť látka – v tomto prípade zobrazenie pravekého života – a nie forma. Ja som si Dinotopiu, Verna i klasické dobrodružné príbehy snažiace sa vzdelávať kedysi odbil, a preto mám pre ne akúsi slabosť. Ale predpokladám, že budem patriť k veľmi úzkej skupine čitateľov. Na druhej strane, ak Barandein navštívite, tenké knižky môžu byť dobrým suvenírom.
Jan Sovák: Expedícia bádateľa Venceslava Brábka
Bratislava: Slovart, 2019, 2021
