Vyhľadávanie
(Esej)
Je dobré, že prvotina francúzskeho autora Jeana-Paula Didierlaurenta Čitateľ z vlaku o 6:27 (Ikar 2015, preklad Alexander Halvoník) nosí v názve slovo čitateľ. Jeho slovný koreň je totiž odvodený od čítania, a to je dominantným motívom celej novely. Hlavný hrdina Ardlo Buret je sivá myš. Motiváciu na dosiahnutie úspechu v živote mu okrem iných okolností zobrala i skomolenina jeho mena, ktorou ho ľudia dlhé roky volali – Bulo Retard. Skormútený Ardlo teda skončil vo svojich tridsiatich šiestich rokoch v nezávideniahodnej situácii – nemá nikoho blízkeho, tiesni sa v malom byte a svoju prácu z duše neznáša. Každé ráno chodí prímestským vlakom do fabriky, kde je jeho povinnosťou zapnúť nenávidený stroj, ktorý potom počas dňa rozdrví tony kníh. Náplň práce Ardla vôbec neteší. Netúži po ničom inom, len uniknúť z tohto sveta: „Bolo príjemné zistiť, že existuje aj iný svet, nielen svet STERNu, svet, v ktorom majú knihy právo na sklonku života byť hýčkané v pekných radoch na zelených poličkách pozdĺž nábrežných múrikov a starnúť v šume veľrieky pod ochranou veží Chrámu Matky Božej.“
Tesne pred koncom šichty „Vec“ zasa vypne, aby sa mohol na čas ponoriť do jej útrob a zachrániť aspoň niekoľko strán z diel, na ktorých si pred záverečnou nehanebne pochutnávala. Tieto zachránené stránky čaká vyslobodenie. Ardlo ich doma dá medzi pijaky, vysuší ich a ráno, vo vlaku RER, ich číta nahlas cestovateľskému publiku. Literatúra nefascinuje len hlavného hrdinu: staré dámy z vlaku usporadúvajú literárne podujatia, upratovačka z WC zasa píše svoj denník z kachličkového sveta, vrátnik vo firme Stern, Ardlov kolega, nehovorí inak, ako vo veršoch: „Vrátnik ani nejedol, vystačil si s dvanásťslabičníkmi. Nepotreboval nič iné, iba verše, ktoré súkal z rukáva za pomoci čierneho čaju.“
Didierlaurent má 53 rokov a pred publikovaním Čitateľa z vlaku o 6:27 nenapísal ani jeden román. Síce získal niekoľko cien v súťažiach poviedok, ale širokému publiku zostal neznámy, až kým mu nevydalo malé odvážne vydavateľstvo Čitateľa. Za niekoľko týždňov sa okolo neznámeho mena vytvorila veľká vrava. Vďačí za to možno tomu, že na trhu je málo kníh a autorov, ktorí sa púšťajú do „pozitívnej literatúry“, teda do niečoho, čo sa ľahko číta, čitateľa poteší, rozosmeje a nechá ho snívať. Naposledy sa to podarilo s podobne veľkým úspechom napríklad Romainovi Puértolasovi s knihou o Indovi uväznenom v skrini IKEA.
Príbeh „štandardného muža“, ktorý sa nám otvára v prvej časti útlej knihy, sa akosi stráca v tej druhej. Odvtedy, ako sa Ardlovi dostanú do ruky rukopisy toaletárky Julie, začnú práve tie zaberať väčšinu priestoru. A ak čitateľ čaká posun v Ardlovom živote, bude trochu sklamaný. Táto kniha nie je žiadnou „veľkou“ literatúrou, ktorá vami otrasie a keď ju zatvoríte, zostane vám mnoho nezodpovedaných otázok na zamyslenie. Je to však príjemným štýlom napísaný text skúseného poviedkara, ktorý vám vyčarí úsmev na tvári. Rozhodne by som ho v parížskom RER či v slovenskom IC na sedadle nezabudla.
Iste, niekomu sa možno zdá, že príbeh hlavného hrdinu žijúceho v prekliatí jeho mena umožňujúceho hanlivú prešmyčku (Ardlo Buret/Bulo Retard) je trocha bulvárny. Možno majú pravdu. Tento príbeh však obsahuje aj autorovu iróniu, takisto ako jeho skepsu i nádej, jeho „videnie“ do duší postáv. Preto môj preklad chcel čo najviac zreliéfniť práve tieto veci. A to si vyžadovalo skutočne precíznu prácu. Lebo práve to bolo na ňom najťažšie, ale, pravdaže, aj najradostnejšie. Nakoniec ma „optimizmus“ toaletárky tak dostal, že som sa musel veľmi brániť, aby som jej nepridal niečo ešte dokonalejšie, čo jej možno nedal autor. A to isté pokušenie na mňa striehlo aj pri hlavnom, mierne rozporuplnom hrdinovi. Verím, že sa im v mojom preklade žije dobre a že nestratili nič zo svojej autentickosti.
Úskalím prekladu bola aj drsná (vogézska) štylizácia vety a nie celkom tradičná syntax. Niektoré vety sa museli celkom premodelovať, aby zodpovedali slovenskej dikcii. Problémom bola i odborná (technická) terminológia a špecifické reálie (napríklad pečenie kapustníkov), najmä pokiaľ ide o termíny neexistujúce v slovenčine.
Alexander Halvoník
