Človek v plnej poľnej

María Sánchez je španielska poetka, esejistka, ekofeministická aktivistka a veterinárka. A k tomu všetkému aj vnučka veterinára. Teda jej lyrická subjektka ňou je. Padlo by nám zaľahko stotožniť v tomto prípade subjektku a autorku, najmä keď je kniha venovaná autorkiným starým rodičom, no nie je to potrebné. Verše, ktoré Sánchez píše, majú totiž univerzálnu platnosť. Keď čítame o starom otcovi, veterinárovi, naša pozornosť je upriamená na jeho moc zachraňovať život, ale v prípade, keď je to nevyhnutné, aj ho vziať. Stačí, ak do ruky vezme nožík, a potom „nezabudni plakať, aby sa rana zacelila“ (s. 30). Za veršami o bolesti už tušíme rodiacu sa traumu. Jej pôvod je nejasný rovnako ako jej následky. S procesom odhaľovania základov traumy prebieha zároveň proces skúmania hraníc vlastnej sily („ale koho som ja mohla zabiť, ak som tá, čo krváca?“ s. 30). Ako to už býva, jedna trauma generuje ďalšiu. Subjektka sa však vo svojich pocitoch neutápa, neholduje sebaľútosti, sústreďuje sa na to podstatné.

V rovnici keď – tak

A čo je v prípade Poľného zápisníka to podstatné? Viacvýznamovosť synekdochy rúk či motívu škvrny reprezentuje celkovú senzualitu autorkinej obraznosti. Vizuálna podobnosť čela postele s náhrobkom signalizuje prechod od metafyzického k fyzickému – kolobeh vnímania, kontinuity tradície, ako aj kolobeh života a smrti. Popri plynulom pohybe kolobehu sa v textoch objavuje aj lineárne smerovanie od akcie k reakcii („keď zamieriš puškou, / doceníš ticho“, s. 53). Lyrická subjektka žije v rovnici keď – tak, ktorá prísne definuje jej rozhodnutia a kroky. Dochádza k reinterpretácii pojmov, keď je apriori pozitívne vnímané slovo „čerstvo“ prekódované na negatívny význam v spojení „čerstvo porezané“. V momente, keď do kontextu vstúpi telo, dochádza k prepólovaniu pojmov, čím sa zdôrazňuje nestálosť pozitívnych hodnôt, generujúca pocit neistoty. Autorka pri svojej kreatívnej práci s expanziou významov privádza čitateľov k zamysleniu sa, pričom je tento proces podporený opakovaným použitím druhej osoby singuláru. Výpovede v zbierke sú teda adresované niekomu, smerované na niekoho. Okrem priameho prepojenia s čitateľom ide aj o vzťahy v rámci rodiny subjektky, keďže v zbierke sa nachádzajú tri básne pomenované List otcovi, List matke a List bratovi.

Prechádzka lúkou a vidiekom

Lyrická subjektka bezpochyby cíti vedomie povinnosti byť tou, ktorá o všetkom vydá/napíše svedectvo („je však rad na mne, aby som rozprávala“ s. 18). Keďže forma tohto svedectva varíruje od písanej k hovorenej podobe, okrem ústneho podania s vedomím tradície vstupuje zároveň do hry opäť synekdocha ruky autora/ky a vo vzťahu k tomu aj názov zbierky Poľný zápisník, v španielskom origináli Cuaderno de campo. Zápisník zo slovenského názvu evokuje uvoľnenejší žáner, ktorý môže obsahovať aj útržky odpočutého, prípadne môže mať denníkový charakter. Ak vezmeme do úvahy adjektívum „poľný“, význam názvu sa posúva do roviny pozorovania prírody, ergo sa tým otvárajú možnosti smerovania k technickejšiemu jazyku, ale aj presnejším postupom zapisovania. Takýto výklad prislúcha španielskemu originálu názvu, kde sa výraz „campo“ používa na označenie lúky, poľa, vidieka, ale aj terénu, v ktorom sa koná výskum. V abstraktnom zmysle slova potom môže ísť o pole pôsobnosti. V prípade Maríe Sánchez sa prelínajú všetky tieto vysvetlenia. Jej kniha akoby bola prechádzkou lúkou, vidiekom, ktorý sa stáva poľom pôsobnosti veterinárov a zároveň terénom súkromného výskumu lyrickej subjektky, pátrajúcej po ľudskej podstate s pomocou vzorky svojej osobnej histórie.

Človek ranený a pripravený zraniť

Výsledkom tohto pátrania je oscilácia medzi nežnosťou a zranením podporená rámcovaním zbierky, keďže prvá časť nesie názov Prvá škvrna a záverečná Posledná rana. Čím ďalej do hĺbky subjektka schádza, tým jasnejšie sa pred ňou vynára človek taký, akého ho zrejme nechcela objaviť, no už nevládze ďalej odvracať zrak – človek v plnej poľnej, ranený a pripravený zraniť („Pomocou štepu môžeš premeniť charakter stromu aj plodu – stačí nožík a obväz.“ s. 30). Názov predposlednej časti zbierky je Obrad, pretože za obradom musí vždy ešte niečo nasledovať. V tomto prípade ide konkrétne o príhovor ku kolektívu, nadobúdajúci až rozmery gnómickej skupinovej charakteristiky tých, ktorí „vždy / majú / klas / zapichnutý / v hrudi“ (nečísl.). Aké prosté a pritom nekompromisné vyjadrenie traumy, ktorá je zároveň neodškriepiteľnou ľudskou podstatou, vyrastajúcou zo samého základu prostredia, do ktorého je človek zrodený. V tomto prípade ide o archetypálny priestor poľa so všetkým, čo človeku poskytuje.

Za odbornú konzultáciu španielskeho originálu autorka recenzie ďakuje Mgr. Hane Kaňukovej.