Dni matiek, ktoré nikto neoslavuje

Nečakaný plurál v názve najnovšej knihy Svetlany Žuchovej Dni matiek aktualizujúci predstavu druhej májovej nedele do nekonečného radu opakujúcich sa momentov dáva tušiť, že glorifikáciu materstva či opis jeho nádherných chvíľ tu asi nenájdeme. V poradí piata autorkina kniha je tematicky aj formálne prepojená s jej predošlými dielami, zároveň však ide o novelu, ktorá čitateľov dokáže prekvapiť a prekonať ich možné očakávania.

Narušiť ideál bezhraničnej lásky

Matka Zora, jej manžel Artúr, ich syn Tibor. Dcéra Tamara, jej matka, jej kamarátka Božena. To sú kľúčové postavy novely. Dejové línie Zory a Tamary sú si navzájom akoby zrkadlové. Jedna je matkou starajúcou sa o choré dieťa, druhá je dcérou starajú­cou sa o chorú matku. Zora rieši to, kde nájsť v živote nádej, zatiaľ čo Tamara vlastne rieši, ako sa vyrovnať s definitívnou stratou nádeje a zmieriť sa s tým, ako sa veci majú. Vidieť svoje dieťa na začiat­ku jeho životnej cesty a rodiča na konci tej jeho je takisto odlišná, ale v podstate v niečom aj podobná situácia. Preto sa javí vhodným práve motív zrkadle­nia, ktorý nezdôrazňuje evidentnú inakosť, do popredia kladie skôr len iný uhol pohľadu. Svetlana Žuchová je nielen autorkou, ale aj psychiatričkou a psychoterapeutkou. Nazeranie do vnútra postáv aj analýzu ich pocitov z rôznych perspektív má tak trochu v popise práce a tejto úlohe sa venuje naozaj dôsledne. Napríklad otázka morálky je nastolená hneď na prvej strane knihy, keď sa postava Zory v sne zamýšľa nad tým, že ak by k nej v mori priplá­val žralok, hodí mu syna, aby sa s manželom mohli zachrániť. Už tu sa rysuje téma narúšania ideálu bezhraničnej lásky medzi rodičom a dieťaťom, ktorá je ďalej rozvíjaná tým, že Zora sa hanbí za prejavy autizmu, ktoré pozoruje u svojho syna. Postava Tamary zas nevie nájsť cestu k svojej matke, keďže s ňou nikdy nemala dobrý vzťah. Obe sa pričasto ocitajú v situáciách, v ktorých doslova fyzicky nevedia, čo by mali urobiť („Zora nevie, čo s rukami, či ho pošúchať po chrbte, či potľapkať, či stačí dotyk, spočinúť dlaňou na lopatke“ s. 10), už ani nehovo­riac o tom, ako by sa mali správať, čo povedať… Pochybujú o sebe, o svojich vzťahoch, vlastne o všet­kom, čo robia.

„Dni matiek“ už nastali

V tomto bode by bolo veľmi jednoduché nechať svoje postavy potácať sa v bublinách neistoty a skla­maných očakávaní, ale autorka si to takto neuľahči­la. Svedomite do textu zapracovala tajomno, život hrdinov navzájom preplietla a namiesto toho, aby ich osudy komentoval nezúčastnený rozprávač, nechala to činiť postavy samotné: „Na koľko otázok tu nikto neodpovedá, pomyslí si Zora.“ (s. 22) Lakonické čriepky vnútorných monológov prezrá­dzajú, že hrdinky Žuchovej prózy napriek tajomnu, v ktorom sa pohybujú, vlastne veľmi dobre vedia, o čo v ich životoch ide. A to je na tom všetkom možno to najhoršie. Uvedomujú si, že „dni matiek“ už nastali. Netreba už na nič čakať. Veci sa už dejú, len nikto nikde nestrieľa konfety a nepúšťa k uda­lostiam všedného dňa ľúbivý hudobný podmaz. Žuchová je výborná pozorovateľka svojich postáv, neunikne jej žiaden detail, ktorý by mohol opisova­ný svet čitateľom lepšie priblížiť („pred nimi je rohožka z lyka a niekoľko párov letných topánok, šľapky s korkovou podrážkou, ktorá je už odratá a láme sa, detské sandáliky aj ďalší pár farebných žabiek“ s. 9). Skvelým prostriedkom tvorby napätia v deji sa teda stáva absentujúca výnimočnosť chvíle, zobrazenie každodenných momentov, v ktorých sa však dejú tie najzásadnejšie veci – akoby pomimo, nepovšimnuté, zaregistrované až následne a o to výraznejšie: „A hoci má dnes Tamara iné starosti, predsa len je tu chlap, ktorý práve vyťahuje z vrecka skladací meter.“ (s. 53) Postavy takto mimochodom vstupujúce do deja – či už ide o susedov, remeselní­kov, alebo náhodných okoloidúcich (z ktorých sa vykľujú okoloidúci zásadne nenáhodní) – sú nositeľ­mi dynamiky. Už len interakcia s nimi znamená, že Zora a Tamara nie sú na všetko samy.

Nezaznie žiaden potlesk

V knihe sa niekoľkokrát zopakuje referencia na divadelné predstavenie – tento obraz príznačne vystihuje opisované životy; permanentná sebarefle­xia postáv, ich vnútorné monológy, prehnané očakávania od seba aj ostatných či večné strachova­nie sa o možné verzie scenára udalostí, ktoré poväč­šine nikdy nenastanú, to všetko si vieme predstaviť odohrávajúce sa na javisku. Len po ukončení takejto divadelnej hry nezaznie žiaden potlesk. Diváci ostávajú strnulo sedieť ako prikovaní k svoj­im sedadlám. Niektorí z nich sa našli v Zore, iní v Tamare, ďalší zas v Zorinom manželovi či Tamari­nej matke. A vôbec nikto nemá chuť takýmto životom tlieskať. Niet na nich predsa čo obdivovať, však? Sú to obyčajné životy, obyčajné dni matiek, ktoré sa vlečú jeden za druhým, jedna za druhou… Len občas sa zastavia a obzrú. A začnú utekať opač­ným smerom.