Vyhľadávanie
Veronika Šikulová
Domček jedným ťahom
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2009
Jednou z postáv poviedkovej knižky Veroniky Šikulovej Domček jedným ťahom je trojjediný Vinco, Pustaj alebo mŕtvy tato, ktorý je vnútri domčeka ako ovečka v debničke z Malého princa. Hneď na prvej strane knihy sa od autorky dozvedáme, že: „všetky postavy v tejto knižke som ja“, teda je aj Vinco, aj Pustaj, aj mŕtvy tato, rovnako ako je sestra Agáta a mama, manžel a deti, kôň, koza, sliepka či mocná voňavka Poisson, po francúzsky ryba.
Ale najprenikavejší zo všetkého je Vinco (spisovateľkin otec Vincent Šikula). V každej vete autorka zachytáva svet, ktorý by videl jej otec, keby sa naň díval jej očami. Pustaj v nej je zasadený ako obrovský strom, ktorému prirastajú letokruhy, vyživované navzájom poprepájaným vnútorným životom i svetom. „Milovala otca, zomrel. Potom si kúpila dom s obrovskou záhradou. Stále kutre v zemi. Akoby ho v nej chcela nájsť“.
Ústrednou podprahovou témou rozprávania je neprítomný otec, ktorý sa sprítomňuje v každom obraze akoby bol jeho neviditeľným svedkom. Pretože „odkedy umrel otec, cíti sa sama, zo dňa na deň viac“; keď berie do ruky papier a pero, pýta sa sama seba, či „nie je každý text vlastne nekrológom?“; keď berie do ruky kosu, chce sa z tej smrti „vykosiť“. Musí to robiť, lebo „odkedy zomrel otec, všetci nejako ozleli. Aj ja. Zostarla a zoškaredla som“. Domček jedným ťahom je ako ex libris, prikresľovaný na „účtenky, papiere aj papieriky (namiesto poznámok pod čiarou alebo na okraj)“, ale aj domčekom, kresleným v jej psycho-duchovnom priestore na ktoromkoľvek mieste a kedykoľvek, ak by hrozilo čokoľvek z ktorejkoľvek strany. Je to azylový dom, najvnútornejší domov, aj miesto, podobné spovednici v každej poviedke-spoviedke. Lebo Verona to robí často: „Doma si položí hlavu na čistý hárok papiera (kráčajme s dobou – recyklovaného) a ako by potrebovala rozbeh (alebo na zahriatie), nakreslí asi dvadsať domčekov jedným ťahom, akoby znášala nejaké kajúcne vajcia“. Je to ako šifra vchodu a východu, ktorú, ak by neboli po ruke papier a pero, stačí nakresliť mysľou či prstom do psycho-duchovného priestoru. A všetko je odrazu na svojom mieste, pripravené sa zrodiť.
Knihu som prečítala za víkend a bola by som čítala ďalej a ďalej akoby som sa ocitla v prúde rieky, ktorá keď vplynie do mora, neprestane byť riekou a svojou sladkou vodou pláva kdesi pod nepreniknuteľným slaným pohyblivým kontinentom. Vnútri knihy akoby zostávalo čosi hermeticky otvorené a zároveň zatvorené, domček v domčeku, a je ním bytostný rozhovor. Autorka píše: „Celý život ju sužovalo, že sa nevie pozhovárať s otcom. Celý jeden zo svojich vykurvených životov by dala za jeden jediný rozhovor s ním. Otec zomrel, nič ju tu nedrží. Možno kvôli rozhovoru by sa vrátila. Keď dospela, pochopila, že kľúč od dverí, ktoré pred ňou ostali zatvorené, nosil tatko. Milovala ho“. Možno je bytostným rozhovorom sumár všetkého, čo je v nás: od DNA po vnútorný hlas toho, koho sme milovali, ozývajúci sa spoza krvi.
Nie vždy nám býva dopriate byť obdarovanými bytostným rozhovorom od toho, koho milujeme. Napokon zostanú iba dve podstatné veci. Prvou je, či sme boli milovaní. Druhou, či sme mali bytostný rozhovor s niekým, koho sme milovali. Veronikina kniha hovorí o tom, že otec ju miloval. Ale bytostný rozhovor s ním sa neuskutočnil. Všetky poviedky v knihe sú monologizovanou verziou dialógu s mŕtvym otcom, ktorý sa začal ešte v detstve, plnom vylomenín, napríklad pod šapitó cirkusu Humberto, na ceste do Bratislavy, na kúpalisku či po opakovaných rátaniach schodov hudobnej školy, kde hrával a učil hrať aj on, Pustaj. S rozprávkovým Pustajom z Dobšinského má spoločné to, že sa sprítomňuje aj po smrti.
Zdalo by sa, že Šikulovej texty sú smrteľne vážne, ale spôsobom spracovania stoja oboma nohami na zemi. Majstrovským narábaním s jazykom vzniká chagallovský pocit krídlatej radosti zo života a sveta, ustavičná akčnosť, kumulujúca sa do šťastia, napriek všetkému.
Niekedy prehodnocujeme celý život cez jediný orgazmus. Inokedy cez jedinú smrť.
Dana Podracká
