„Na deti nikto nemá žiadne návody.“ Iba také, ktoré píšu dospeláci. A tí nie sú deti – hoci nimi kedysi boli. Teraz sú už však skúsení, a preto radi dávajú rady. Ale aj tak nemajú v hlave to, čo deti. A tie sa potom občas dosť trápia. A nevedia, ako to povedať, lebo čakajú, že na to dospelí prídu sami od seba. Ale neprídu, aj keď sú to naozaj dobrí dospelí alebo naozaj dobrí rodičia. Tak sa decká, teda Ema a Max, rozhodnú, že to svojim aj ostatným dospelákom vysvetlia. V knižke, aby to mali všetko pohromade a aby ich nielen ľúbili, ale im aj rozumeli. Chuť písať a vysvetľovať ich však úplne prejde, keď zmizne Gagarin – ich psí kamarát. S ním akoby sa vytratilo veľa dobrých vecí. Nakoniec budú musieť hľadať nielen jeho, ale aj vzájomné pochopenie a cestu jeden k druhému. Lebo keď je dobre, je dobre, keď je zle, je dobre už trocha ťažšie. A tak sme občas na seba poriadne zlí. Aj keď o tom nevieme. Aj keď sa máme radi. Či sme z funkčnej rodiny, či zo striedavky, či sme malí alebo veľkí.
Takéto dôležité, vážne posolstvo má krásna knižka, ktorá na pozadí príbehu o stratenom psíkovi veľmi nenútene, bezprostredne a verne zobrazuje v rodinnej realite zažité, pozornosti unikajúce maličkosti väčších rozmerov, než sú si veľkí ľudia ochotní pripustiť. Rozdielnosť svetov detí a dospelých na stránkach detskej(?) knižky nie je ani v slovenskej literatúre žiadnou novotou a je vždy príjemné spozorovať, že kým sme putovali príbehom, dotklo sa nás nenápadne čosi hlbšie. Síce známe, ale zrazu akési jasnejšie, pochopiteľnejšie. A zrejme preto, že sme sa k tomu dostali bez toho, aby nás tam niekto tlačil, sme ochotní to skúmať, aj sa skúmaniu podrobiť.
Autorka Jana Šajgalíková spracúva nejednoduchú tému s priam pedantnou vnímavosťou a spontánnym ostrovtipom, ktorý knižke veľmi svedčí. Nepoúča, cielene vyberá situácie, výborne reflektujúce rutinné „dospelácke pravdy“, ktoré však zriedka nachádzajú uplatnenie v detskej praxi. Deti neveria – lebo to tak necítia –, že „čas všetko vylieči“, a nevedia, ako majú „na to nemyslieť“, keď sa udeje niečo, čo ovplyvní ich život natoľko, až sa to stane všadeprítomným. Alebo všade neprítomným, ako Gagarin, ktorý im chýba viac než niekto, koho majú radi, niekto, vďaka komu bolo vždy dobre, fajn a zábava. Chýba ako zhmotnenie lásky a láskavosti vôbec. „Na Gagarina sme niekedy oveľa lepší ako na seba,“ prizná Max v úvode. Lenže keď sa stratí, stratí sa symbolické puto, ktoré spájalo dve rôzne deti a dve rôzne rodiny. A všetci vedia, že teraz bude všetko iné. To ale, našťastie, neznamená, že zlé. Iba sa o tú lásku, láskavosť a kamarátstvo treba naučiť starať a chrániť si ich. Niekedy aj pred sebou samým, keď je zle. Aby to dobre dopadlo.
No a „keďže platí dospelácka pravda, že život ide ďalej, tak on naozaj ide ďalej“ a Max s Emou knižku dokončia. Práve vďaka ich prirodzene neviazanému detskému pohľadu, sviežemu, aktuálnemu jazyku i slovnej zásobe, humoru a precítenosti, nepodľahne text deformácii na príručku pre dospelých. Ani na nič podobné neašpiruje. Namiesto kritiky veľkých tu hojne vyskakujú stoicky strohé povzdychnutia, detsky odovzdané, ale autorsky potmehúdske drobné podpichnutia, ktoré sú zdrojom úsmevu aj zamyslenia nad tým, ako to vlastne je, či akým to vlastne veľakrát nechávame byť.
Autorka príbeh stavia pomocou svedomito odpozorovaných mikrosituácií, na ktorých si všíma a dáva priamočiaro a trefne najavo, ako sa deti cítia, keď musia chtiac-nechtiac fungovať v súradniciach, ktoré nastavujú dospelí. Dospelácke rituály, ktoré, akokoľvek (ne)dokonale skrývané či skrátka neuvedomené alebo nepripúšťané, deti vidia, počujú a vnímajú o to intenzívnejšie, sú vykreslené úprimne a nekompromisne, pritom vo všetkej jednoduchosti o to naliehavejšie.
Kapitoly s prosto jednoznačnými názvami (O našej rodine, O láske, O dobrých radách, O nespravodlivom treste...) napokon s priamym zámerom komplexne odkrývajú psychiku detí i dospelých, ktorí sa snažia deti chrániť, pričom ich neraz sami boľavo zrania. Cez Emu a Maxa sa dostáva autorka k ťažkým témam vecne, len naznačením problému vzťahov či vnútorného konfliktu – ako súčasti života, s ktorou sa musia naučiť vyrovnať deti aj dospelí.
Autorka nenápadne a s akurátnou iróniou pracuje s významami premúdrených fráz dospeláckeho života, z pohľadu detí skostnatených prázdnych rečí, ktoré sú často prekážkou vzájomného pochopenia, keď si dospelí neuvedomia hodnotové i komunikatívne klišé, do ktorého nešťastne skĺznu, a ako ich deti prostredníctvom neho vnímajú.
Pridanú hodnotu, nielen svojou tradične kvalitnou estetikou, príbehu umne dodávajú ilustrácie Daniely Olejníkovej, vďaka ktorým vyniknú i vnútorné detaily prežívania postáv a atmosféra citlivo nadobúda na autentickosti. Nápadito stvárnené obrázky – keď sa dívame na smutno trucujúceho Maxa v izbe cez kľúčovú dierku, dva pohľady každého z detí na tom istom liste knižky, ktorý je vlastne dverami, kde na jednej strane (teda stránke) stojí Max a na druhej Ema, ktorá sa odvážila zaklopať, či hypnoticky upätá tvár Eminej mamy, osvetlená mobilom, keď leží vedľa svojej dcéry, mysliac si, že spí – dolaďujú dej osobitou intimitou a zároveň ho prepájajú so skutočnosťou kúzlom stotožniteľnosti.
Hoci chyby robia ako dospelí, tak i deti, nakoniec príde nový začiatok. Rozprávka o psíkovi Gagarinovi zdôrazňuje nutnosť viac sa navzájom počúvať, chcieť rozumieť, pýtať sa, komunikovať. Medzi riadkami je totiž táto knižka o tom, ako si dospelí všeličo myslia a čo si o tom myslia deti. Len to o sebe netušia. A že by bolo dobré, aby to vedeli. Aj preto znie podtitul Alebo prečo sa nás naši neopýtali, prečo sme bez dovolenia išli von. Stále sa tak totiž nestalo a nedeje.
Edita Treščáková
