Carolina Setterwallová sa pri písaní knihy Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať inšpirovala vlastnou životnou skúsenosťou. Hlavná hrdinka, rovnako ako autorka, nachádza v jedno ráno svojho partnera mŕtveho v posteli. Kniha je rozdelená na dve časti, prvá nás sprevádza dvoma časovými rovinami – v jednej prežívame s hlavnou hrdinkou roky partnerstva s Akselom, počnúc vzájomným zoznámením, druhá časová rovina sa odvíja od chvíle, keď ho ráno nachádza mŕtveho v posteli. Tieto dva naratívy sa v prvej časti knihy viac-menej rovnomerne striedajú v podobe krátkych kapitol, pričom prvú líniu, tú, ktorá začínala Akselovou smrťou, uzatvára koniec roka a druhá dejová línia je rámcovo uzatvorená nájdením Akselovho mŕtveho tela. Text je štylizovaný do podoby listu, ktorý Carolina píše nebohému partnerovi. Tento formát poskytuje veľký priestor na sebareflexiu, spätné bilancovanie vzťahu, na druhú stranu adresovanie listu mŕtvemu partnerovi môže mať až kvalitu spovede, v ktorej je potrebné svoje minulé činy ospravedlniť, hlavná hrdinka sa teda spočiatku refrénovito uchyľuje k sebaobviňovaniu – čím sa však dostávame k problematike hodnotenia z veľkej časti autobiografického diela. Je otázne, ktoré pasáže sú autentické a ktoré štylizované a či literárne slabšie nepôsobia práve tie autentické, ktoré však majú vysokú citovú hodnotu.
V texte sa dozvedáme veľa o minulosti hlavnej hrdinky, mnohé jej minulé činy sú týmito terapeutickými vsuvkami ospravedlnené a dostávajú vnútornú motiváciu, ktorá na prvý pohľad možno trochu chýbala. Čitateľovi to však nemusí stačiť. Aj napriek tomu, že sa Carolina nachádza v ťažkej životnej situácii, napriek vlastnej osobnej histórii, napriek tomu, že preukazuje veľkú mieru sebareflexie, nemusí byť sympatickou hlavnou postavou. Veľký otras, zlom, ktorý jej osobná tragédia spôsobila v živote, spôsobuje mentálnu regresiu – stáva sa z nej osoba, ktorá je závislá od iných a svojmu okoliu nedokáže odpustiť, že ich životy boli katastrofou zasiahnuté v menšej miere. Smrť partnera ju odcudzila od tých, ktorých sa týkala menej, keďže neboli schopní prežiť ju spolu s ňou, a odcudzila ju ľuďom, ktorých zasiahla porovnateľne hrozivo – Akselovým rodičom.
Hlavná hrdinka môže teda upadnúť do milosti alebo nemilosti len na základe toho, ako veľmi je čitateľ ochotný pripustiť, že, žiaľ, robí z ľudí neukojiteľných egoistov, ktorí nie sú pripravení dávať, kým sa zo svojej situácie nespamätajú.
Dôležitým aspektom diela je otázka viny alebo spoluviny za smrť Aksela a jej rozriešenie predstavuje pre hlavnú hrdinku míľnik vo vyrovnávaní sa so žiaľom. Mohol stres spôsobený zakladaním si (nie úplne vytúženej a chcenej) rodiny zapríčiniť smrť milovanej osoby? Mohol Carolinin nátlakový spôsob lásky zabiť Aksela? Čitateľ rýchlo zaujme stanovisko na jednom z dvoch frontov – buď Carolinu odsúdi, pretože naozaj povážlivo hýbala životom človeka, ktorý nebol úplne rozhodnutý, či chce ísť smerom, ktorým je postrkovaný, alebo s protagonistkou súcití. Je však na zváženie, či je z hľadiska vstrebania textu naozaj dôležité zastať v tomto smere nejaké stanovisko.
Pre hlavnú hrdinku aj pre čitateľa totiž zostane dilema, či Carolina zabila svojho manžela, nerozriešená. Nie je teda úplne zaujímavé fixovať sa na hľadanie odpovede, omnoho príťažlivejšie je sledovať, akým spôsobom Carolina svoju (ne) vinu spracúva. Ako sa vyrovnáva s tým, že táto otázka zostane do konca jej života nerozriešenou, a ako postupne nachádza vnútorný pokoj.