Recenzia
Michaela Geisbacherová
23.09.2009

Generál v labyrinte - Gabriel García Márquez

Gabriel García Márquez: Generál v labyrinte (edícia Odeon),  Bratislava, Ikar 2008. Preklad Martina Slezáková

  „Každý chce žiť na vrchole hory, a nechápe, že skutočné šťastie spočíva v tom, ako ju zdoláva, keď stúpa,“ hovorí Gabriel García Márquez, kolumbijský spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1982 („za novely a poviedky, v ktorých kombinuje fantáziu a realitu do bohato štruktúrovaného sveta predstáv, odzrkadľujúceho život a konflikty kontinentu“), vari najznámejší latinskoamerický spisovateľ. Tentoraz sa pripomína slovenskému čitateľovi druhým vydaním diela o legendárnej postave latinsko-amerického hnutia za nezávislosť - Simonovi Bolívarovi (1783-1830).

  Tento politik, generál, je v Latinskej Amerike symbolom boja proti španielskemu kolonializmu. Novela zachytáva posledné mesiace jeho života, keď cestou do exilu rekapituluje výhry a prehry svojej politickej a vojenskej kariéry i osobného života. Teraz sa nachádza v úplne opačnej etape života, sláva a úspechy sú minulosťou, zostávajú len spomienky, pocit sklamania, opustenosti a bezmocnosti pokročilého veku. Nevyhnutným koncom je zomieranie v samote, opustenosť. Bývalý slávny osloboditeľ je teraz v podaní autora zničeným starcom trpiacim nevyliečiteľnou chorobou, mučivými spomienkami a samotou. Jeho sláva je dávnou minulosťou, v okolí vrcholí boj o moc potenciálnych nástupcov a on sa môže len prizerať. Márquez majstrovsky zobrazuje vnútorný boj hlavného hrdinu, slávna minulosť a krutá realita sa prelínajú v spomienkach, sprevádzané nástojčivými otázkami o zmysle celého uplynulého života. Fenomén samoty je podľa Márqueza „súkolie, ktoré sa neodvolateľne opakuje“, „rozkrútené koleso, ktoré by sa otáčalo na veky vekov, keby sa jeho os postupne a nezadržateľne neopotrebovávala“.  

  Dielo (autor ho napísal v roku 1989) je aj vyznaním osobného vzťahu autora k legendárnemu generálovi, ktorého ako dieťa poznával z rozprávania starého otca a ktorého obdivoval.

Osobný priateľ Fidela Castra, ktorému posiela prečítať svoje rukopisy ešte pred ich vydaním, zverejnil na internete svoje posolstvo – list na rozlúčku – uvedomujúc si, že aj jeho dni sú už – vzhľadom na vek i nevyliečiteľnú chorobu – spočítané. Apeluje v ňom, aby človek čo najlepšie využil čas, ktorý mu zostáva: „Zajtrajšok nemá istý nikto, či mladý alebo starý. Dnes si možno poslednýkrát s tými, ktorých miluješ. Nečakaj na nič, pretože ak nebude žiadne zajtra, ľutoval by si, že si to neurobil/neurobila včas.“ Spisovateľ sa smrťou, láskou a samotou, ale aj pokorou voči všetkému, čo je ľudské, zaoberá vo všetkých svojich dielach. Aj toto dielo je ukážkou Márquezovho magického realizmu a sondou do dejín kontinentálnej Kolumbie, resp. celej Latinskej Ameriky. Vydavateľstvo Ikar má v ponuke jeho aktuálne tituly, ako aj druhé či tretie vydania, napríklad Sto rokov samoty, Láska v čase cholery, Spoveď stroskotanca...

Michaela Geisbacherová