Vyhľadávanie
Kniha reportáží poľského novinára Mariusza Szczygieła získala viacero medzinárodných cien. Nečudo: pripomína vysoký kopec za výbornej viditeľnosti, z ktorého sú aj tajuplné zákruty a hl
boké rokliny českej histórie 20. storočia prehľadné a ako prírodná zaujímavosť sú súčasťou okolitej európskej krajiny.
Reportáže spracúvajú príbehy konkrétnych ľudí: známych (Karel Gott, hviezdne trio Golden Kids), povedomých (Václav Černý, Milena Jesenská) či úplne neznámych (Otakar Švec, Karel Fabián). Kniha je však pôvodne určená poľskému čitateľovi a každá postava je uvedená nevyhnutným a dostačujúcim balíčkom informácií. Vďaka nemu netrpí zmätkom mladší čitateľ a starší sa môže skúsiť postaviť k svojim spomienkam odznovu a bez predsudkov. Autorov cezhraničný, nezaťažený, a predsa chápavý pohľad je jednou z jeho najsilnejších zbraní.
Tou druhou je sám text. Autorovo vlastné rozprávanie je strohé: krátkymi informačnými vetami v prítomnom čase sucho konštatuje udalosti a necháva tak vyniknúť ich tragikomický, častejšie však tragický obsah. Citácie či parafrázy prameňov, ktorých rozmanitosť a bohatosť prezrádza autorov celoživotný záujem o Česko a poctivú detektívnu prácu v archívoch (články kapitalistickej, fašistickej, socialistickej a západnej „buržoáznej“ tlače, beletristické, vedecké a populárno-náučné publikácie rôzneho vročenia, osobná korešpondencia, spisy štátnej bezpečnosti, protokoly z výsluchov a spomínanie žijúcich ľudí, texty piesní, obsahy filmov, nápisy na uliciach, ľudové klebety) navzájom komunikujú v dokonalej súhre a spolu s autorovými komentármi, poznámkami o reálnom stave vecí či dopĺňaním niekedy až trápne intímnych, no o to podstatnejších a veľavravnejších detailov, ktoré by sme asi márne hľadali v serióznej historickej publikácii, iskria trpkou iróniou. Na socialistické heslá odpovedá titulkom dnešných farebných časopisov, obraz súčasnej, turistami presýtenej Prahy zakončuje poznámkou o 84-ročnej Kafkovej neteri sediacej v červených teplákoch pár poschodí nad nimi. Autor však neskĺzava k povrchnému karikovaniu postáv. Viac ako by sa vysmieval zbabelcom či nivelizoval národné mýty, hľadá medzi protirečivými interpretáciami udalostí spoločnú, zrozumiteľnú a pre všetky strany prijateľnú verziu, ktorá často vďaka autorovým hlbokým znalostiam a nekompromisnému zmyslu pre humor vyráža dych.
O to väčšou škodou sú grafické nedôslednosti, napríklad chybné strany uvedené v záverečnom zozname fotografií či prešľapy voči slovenčine, napríklad stopy poľských väzieb či syntaxe.
