Vyhľadávanie
Drewo a srd, Banská Bystrica
Keď známa literárna kritička, vedkyňa a poetka vydá ,,prozaický debut", máme nárok na zvedavosť. Zvedavosť je na mieste tým viac, že próza ešte stále platí za skúšobný kameň literárneho kumštu, no aj mysliteľskej pôvodnosti. A musím povedať, že Chrobáková
moju zvedavosť nesklamala. Nenapísala síce prózu v pravom slova zmysle, ale napísala prozaický text, ktorý uniesol jej úprimnosť, premietol do svojej hĺbkovej projekcie jej ,,surfovanie životom", láskavo prijal jej skepsu k racionalizmu, ktorý je očividne v koncoch. Máme do činenia s medzižánrovým hybridom (je to potvrdené aj na záložke), v ktorom sa prelína esej s denníkovým záznamom, kritický postreh s globalizujúcim zovšeobecnením, citový prienik s glosátorskou vervou a intelektuálnym zaklincovaním. Máme do činenia s textom plným lyriky každodennosti, s textom mäkkým i boľavým, nežným i rátajúcim s ústretovosťou čitateľa, s textom, ktorého nervom je zaiste obnažená trauma ťahajúceho sa rozvodu a rovnako obnažený strach o dieťa, ktoré zostane po skrachovanom manželstve, len nevedno komu. Chrobákovej medzižánrový, na mnohé strany vybiehajúci lyrický denník sa týka rokov prvej polovice tohto desaťročia a bolo by nepoctivé, keby sa doň nedostali aspoň druhoplánovo udalosti z tohto obdobia. Dostali sa, hoci nie prvoplánovo.
Prežívanie i reflexiu politických udalostí akoby tu zneisťovala práve antiracionalistická skepsa, ktorá je (aj podľa mňa) možným východiskom nielen pre intelektuála Chrobákovej typu. Preto tak trocha prekvapuje, že autorka sa vo svete, ktorý ,,chce byť klamaný, masovo klamaný", ktorý ,,je ideálnym miestom na nedorozumenia" a v ktorom panuje ,,všeobecná strata perspektívy" miestami dovoláva morálky a etiky, akoby nevedela, že je možné jedno, alebo druhé, ale nikdy nie obe v jednom. Takže tu prinajmenšom cítiť rozpor medzi filozofickým pokušením a pocitom reálnej príslušnosti k prúdom, ľuďom či tendenciám. Z tohto hľadiska je sympatická Chrobákovej potreba zvnútorňovať povedzme i vlastný kriticizmus, ktorý má svoju plasticitu, i keď nie vždy odolá konvenčným schémam. Súvisí s tým aj pozitivita vo vzťahu k literárnym príbuznostiam, ktorá často porodí neakademicky presnú charakteristiku, živú a presvedčivú súnáležitosť (J. Špitzer, D. Dušek, R. Sloboda, E. Groch, I. Štrpka, I. Kadlečík, K. Pém). Chrobákovej ,,próza" sa teda dobre číta nielen preto, že jej faktúra nás vťahuje do rozpochybovaných hĺbok dobre vzdelanej intelektuálky (mimochodom, zdravo pochybujúcej aj o takej jednostrannosti, akou je feminizmus), ale aj preto, že do značnej miery nastoľuje potrebu myslieť s citom pre city a zbavovať sa účelovostí, ktoré myslenie a intelektuálstvo nepozorovane posúvajú ku krajnostiam.
Alexander Halvoník
In Knižná revue 1998/7
