Kde sú všetky šťastné rodiny?

Autorovi sa podarilo vytvoriť bizarný uzavretý svet, ktorý sa začína a končí rohožkou pred domom. Nie je to len svet žien zúžený na pranie, varenie či štrikovanie, ale aj svet správnych chlapov fajčiacich po večeroch svoju fajku pred kozubom. Územie vytýčené rozprávačovým otcom predstavuje celý chlapcov vesmír. Nanajvýš ešte do školy či do kostola, ale potom naspäť domov. Aj po otcovej smrti počuje v hlave jeho hlas: „Nikdy neopusti túto krajinu, chlapče, nikdy nechoď z domu ďalej, ako je naozaj nevyhnutné, je to nebezpečné. (…) Ak niečo potrebuješ, daj si to poslať poštou. Usalaš sa pred kozubom, lebo nič nie je príjemnejšie či dôležitejšie. (…) Nekompromisnosť a vážnosť, presne to si vyžaduje život.“ (s. 17 – 18) Následky, aké zanechajú takéto slová v duši malého chlapca, však ďaleko presahujú otcov zámer. Náš hlavný hrdina sa bojí opustiť dedinu a napokon v ňom vyvoláva strach aj koniec ulice. Dokonca mu príde zle, keď sa počas obeda dozvie, že zemiaky, ktoré konzumujú, majú svoj pôvod v Južnej Amerike. Jeho otec vyznáva presvedčenie, že to, čo je vzdialené a cudzie, je barbarské a predstavuje aj morálne ohrozenie: „Správny muž nikdy neopúšťa svoje územie, divočina je pre divochov. (…) Sme súčasťou civilizácie, a keď cestujeme, opúšťame ju. Stačí krok mimo a hneď sú z nás opice.“ (s. 20)

Najväčšiu hrozbu predstavuje Kočinčína – ďaleká krajina za hranicami našej fantázie. Muža však pred všetkými týmito nebezpečenstvami môže ochrániť domáci kozub a stabilný život s tichou, poslušnou manželkou. Preto chlapec v dospelosti preberá otcove zvyky a ožení sa s dcérou miestneho lekárnika. Kočinčína však prichádza za ním v podobe ázijskej slúžky, do ktorej sa šialene zamiluje. Lebo Kočinčína nie je len fyzickým miestom, ale aj „metahriechom, absolútnou beštiou, miestom, kde sa stráca akákoľvek súdnosť. (…) Rovnakými slovami možno opísať aj lásku.“ (s. 100)

Autor v románe rôznymi spôsobmi uvažuje o vzdialenosti a blízkosti. Tej priestorovej aj tej duševnej. Rozprávačova mama len málokedy vychádza z domu, no prostredníctvam pospevovania si pesničiek hrajúcich v rádiu sa prepája s tisíckami žien z rôznych kútov sveta, ktoré si pri práci spievajú rovnaké piesne. Slúžka síce pochádza zo vzdialenej juhovýchodnej Ázie, ale náš hlavný hrdina nikdy pri nikom inom nezažil taký silný pocit blízkosti. Jeho otec síce večne sedel doma, ale vzdialenosť medzi ním a jeho manželkou a synom nemohla byť väčšia.

Tému strachu z neznámeho či odlišného nezosobňuje len Kočinčína, ale odráža sa aj v nerozhodnosti protagonistu vo veciach lásky či v osamelosti jeho kamaráta Dvojmetrového, ktorý sa nedokáže zdôveriť so svojou inakosťou (rád si oblieka ženské oblečenie) ani najbližšiemu priateľovi.

Môj dojem z Princípu Anny Kareninovej trochu kazila autorova občasná potreba zbytočne pomenovať a dopovedať, čo čitateľ pochopí aj sám. Napríklad, keď postavu otca najprv brilantne vykreslí prostredníctvom jeho čudných zvyklostí, názorov a gest a potom „objasňuje“: „Pre otca bolo výstižné jedno slovo: strach. Jeho nechuť k cudzine, voči neznámemu, novému, vzdialenému, bola len hlboko zakorenenou úzkosťou z tohto sveta, ktorú sa snažil maskovať tým, že svoj žalostný strach prezentoval ako konzervatívnu etiku a morálnu neochvejnosť.“ (s. 38)

Afonso Cruz sa v knihe pohráva s ikonickou prvou vetou z Tolstého románu a kladie k nej ako protiklad pozorovanie Ursuly K. Le Guin: „Kde sú všetky tie šťastné rodiny, ktoré autor tak presvedčivo spomína a hádže do jedného vreca?“ (s. 140) S tým súvisia aj Cruzove úvahy o šťastí a zároveň jeho nešťastné nadužívanie vety „Ja by som bol nešťastný v šťastnom svete, ona by bola šťastná v akomkoľvek svete.“ (s. 15 a ďalšie), vyjadrujúcej rozdiel medzi protagonistovým prístupom k životu a prístupom jeho životnej lásky.

A čo povedať na záver? Žili šťastne, až kým nepomreli?