Vyhľadávanie
Bratislava, Slovenský spisovateľ 1997
Pokus o výklad Andyho básní som odkladal asi tak dlho, ako odkladáme stretnutie s priateľom, na ktorého priveľa myslíme a nechceme sa pomýliť v hodnotení. Jeho samota na ostrove v Dražovciach pri Nitre mu okrem púpav do očí pri šialenej jazde z kopcov na horskom bicykli fúkala básnicky na papiere a vznikol Popolnočný med. Je to kniha o smútku a sklamaní, za ktorým si Andy občas zašiel do Nitry a do Bratislavy.
Poďme po poriadku. Knihu otvára báseň Plnosť ako mučivá vízia dočasnosti vzťahu a v ňom predovšetkým seba. Potom prichádza Ten druhý, báseň so symbolmi hada vo zverokruhu bez kríža, prichádza pokušenie prezradiť svojho démona, jeho meno. Navyše, Andy vie, čo prezradenie tohto mena pre koho znamená, neuľaví sa mu, lebo je na jeho strane. Nasleduje teda Zmŕtvychspanie, báseň s čiernym snehom. A prebudenie do bolesti opustenia a spánku. V tomto spánku Sny spia samy, Andy vyzýva hovoriť skutočnou rečou, rečou živlov a zaklínadiel, ktoré s nimi vedia narábať. Modlitba o hriechu, ktorá hriech ospravedlňuje a znovu oživuje, ak tvrdí, že žena je mŕtva, kým ju hriech nezvedie. Príde báseň Neďakujem, nevera milovanej, v básni ,,vernosť je živým tieňom smrti", pretože muži ,,tak pravý raz" prisahali pred Bohom. Už v nasledujúcej básni Nepravé poludnie cíti svoju samotu ako prehru, bolestne vníma svoju nedôveru v slová, ktorými sa dá popísať strata. Možno ide práve o stratu zbožšteného ja, alebo aspoň o natrhnutie spojovacej striebornej nite, ktorá ho spája s detstvom, pretože to ,,má už teraz iné meno". Stráca slovo aj za strácanú vieru, aj za objavenú pokoru, hovorí: ,,Otče! Som tvoje dieťa. Hľadím k oblohe." Ale milosť neprichádza. Preto už v básni Povedz! pozeráme do očí
vretenice, predstierajúcej po milovaní smútok z milovania.
Nasleduje Kľakadlo ihly, o nevyslobodzujúcom utrpení, v ktorom ,,ruky sú chlebom a pot vínom", ale ,,otrocké kľakadlo" opäť nachádza okolo seba len ,,urny priateľov" a ,,hasnúce oči žien a detí", až sa zdá, že život ,,je stále bez života". Beznádej ako v Knihe Jóbovej. Ďalej pôjde o spomienku na vieru, tentokrát na vieru v očakávaní dieťaťa, možno dieťaťa v sebe, nového života, lepšieho ako to, z čoho vyrastá. Malá nočná hudba. Ale báseň Prázdne hniezda nám vráti pozornosť opäť ku strate nádejí, báseň o hádke. Láska je už iba ,,puknutou čašou času" v strate ilúzií, po ktorej je Boh tým, na ktorého sa kričí: Ty, tam hore...". Aj sny sú ,,vyhnané z raja". Nebo je tu ,,labyrintom rozbitých zrkadiel", v ktorých ,,sa nestretneme". Ak nechceme, aj ,,lietať je ťažšie ako zomierať". Sme v básni Sad život a sad smrť, plnej jabĺk a Provence, v idylickom raji, v ktorom Andy prežil jedno z najkrajších období svojho života. Báseň o jeho ,,nezničiteľných a nepotrebných spomienkach". Aby opäť opäť zistil, že ,,pamäť je mŕtva nielen v ,,sade smrti", kde si ,,nikto nevšíma posledné a prvé slová ľudí".
Báseň Biela izba, čierny kôň vystrája detstvom na vidieku v náručí pokoja lúk a potokov, ale je to iba sen so smútkom za všetkým, čo sa nevráti. Ako ľútosť z výčitky otcovi, ktorého ,,mlčanie" a ,,úzkoprsé záväzky" spôsobili bolesť a nedorozumenie. Lieči sa teda alkoholom, ktorý nelieči. (Možno toho mala na mysli kamarátka, keď mi oponovala, že Andymu sa už vymklo z rúk jeho bohémstvo.) Preto je aj báseň Naboso ,,nariekankou", hoci nádeje nie je menej. Guľky sú mozaikou detského sna, v ktorom môže byť na našom rozhodnutí ,,jamka a jama".
Obrázok v renesančnom ráme je o odvrátenej strane ružového sna, hlboko v moci rytierov smrti. O boji, ktorý sa musí dať vyhrať. Ale knihu uzatvára báseň Tenký ľad, v ktorej ,,záveje v nás sa obaľujú ľadom". Oblúk sa uzatvára. ,,Smiech proti smrti" z prvej básne bude treba ,,rozpočítať na dvoch". Je ,,dvakrát zima", ale ,,láskanie bez lásky". Popolnočný med je knihou o zármutku, bolesti, strachu a melanchólii. Je knihou o tom, že bolo zničené niečo, na čom Andymu zatiaľ veľmi záležalo. S bolesťou nie sme ponechaní sami na seba, ak sa chceme rozhodnúť pre vyšší zmysel života. Andymu sa to nemusí podariť pre jeho hlboko zakorenenú obavu zo zmien.
Kamil Zbruž
